Bratia a sestry,

v dnešnom evanjeliu prichádza k apoštolom človek, ktorý prosí za svojho syna. Ako sme počuli, apoštoli ho uzdraviť nedokázali, nakoniec prišiel k Ježišovi, aby u neho našiel pomoc.

Všetci dokážeme spolucítiť s človekom – otcom, ktorý prosí za svojho syna. Som presvedčený, že vo svojom vnútri prežíval strach, lebo sám nevedel pomôcť svojmu dieťaťu. Určite mu na synovi veľmi záležalo, pretože napriek svojej bezradnosti a bezmocnosti vytrvalo hľadal pomoc. Rozhodne sa takáto, alebo podobná udalosť, stáva aj v našich životoch, kedy chceme svojim milovaným pomôcť, ale sami to nedokážeme. Verím, že každý otec, ktorý miluje svoje deti a rodinu, robí maximum pre ich zdravie, šťastie a pokoj… Prosiaci otec, skrze učeníkov ktorí jeho syna tiež nedokázali uzdraviť, prichádza až k Ježišovi a Ježiš sám mu hovorí „priveď ho ku mne“. Otec vo viere privádza svoje dieťa k Ježišovi a on ho uzdravuje. Avšak otázka, ktorá ma v tejto chvíli napadá je – koho my vyhľadávame ak potrebujeme pomoc? Vedieme svojich najbližších, deti, priateľov za Ježišom? Ideme my sami za Ježišom?

Určite mi dáte za pravdu, že keď ide o zdravie, vyhľadávame najlepších lekárov. Ak nenájdeme v jednej nemocnici ideme do druhej, a hľadáme ďalej, až kým nenájdeme toho najlepšieho. Vybavujeme najlepšie vyšetrenie, perfektnú starostlivosť atď. Niektorí sú ochotní utiekať sa k samozvaným liečiteľom, “alternatívnej” medicíne, či rôznym pochybným praktikám… Za Ježišom prichádzame až vtedy, keď už nemáme inej možnosti – ostáva akosi na poslednom mieste.

Dosť často počujeme z úst aj nás kresťanov: “Prečo ma Boh neuzdraví? Veď sa toľko modlím…” Ja verím, že Ježiš chce uzdraviť každého, ale možno nie vždy tak, ako si to predstavujeme my. Môžeme sa napríklad modliť za uzdravenie dvoch ľudí s tou istou chorobou – jeden je uzdravený ale druhý sa nevylieči. Prečo? Nájsť odpoveď je ťažké.

Ak sme dobre počúvali evanjelium, tak k tomu, aby bol syn uzdravený, bola potrebná aj otcova viera. V prvom rade by sme sa mali zamyslieť, že ak o niečo prosíme, či tomu aj veríme a či naozaj prosíme s vierou. Sväté písmo hovorí, že „spravodlivý bude žiť z viery“ (Rim 1, 17). Musím povedať, že naša viera ovplyvňuje náš život. Vieru potrebujeme nielen k uzdraveniu, ale k celému životu.

„Verím! Pomôž mojej nevere!“ to boli úprimné slova otca. Otec, ktorý miloval svojho syna a zároveň vedel, že úprimne veriť je ťažké. Ľudia aj dnes prichádzajú do cirkvi a s nádejou sa pýtajú, či im môžeme pomôcť. Čo im ponúkneme my, dnešní učeníci Ježiša Krista? Nenájdu u nás namiesto posilnenia viery iba prázdne zbožné slová? Či nepovedia o nás podobne ako vtedy onen otec: „I povedal som Tvojim učeníkom, aby ho vyhnali, ale nemohli.“ Či nebudú títo ľudia žalovať na nás pred Kristom: Hľadali sme pomoc, ale nenašli sme ju; hľadali sme lásku, ale našli sme len ľahostajnosť u tvojich nasledovníkov… Neadresuje Ježiš aj nám slová, ktoré povedal apoštolom? „Neveriace pokolenie. Dokedy vás mám ešte trpieť?“

Ježiš s takou bolesťou povedal tieto slová. Musíme si uvedomiť, že naša nevera môže spočívať aj v tom, že v Ježišovi vidíme iba obyčajného človeka. Môžeme mať o Ježišovi všemožné informácie, môžeme byť veľmi blízko neho a pritom ostávame neveriaci tak, ako v Ježišových časoch zákonníci. Poznali Mojžišov zákon, boli odborníkmi a predsa mnohí z nich Ježiša neprijali. Pre zákonníkov kľúčovou otázkou k prijatiu Ježiša bola: Je Božím Synom alebo len synom tesára Jozefa? Nevera znamená nechať Ježiša len ako jednu z významných postáv histórie, nič viac.

„Pomôž mojej nevere…“ Drahí veriaci, tieto slová sú prosbou o nový pohľad na Ježiša. Spomenuli sme, že hranica medzi vierou a neverou je veľmi úzka. Čo je potom mostom, po ktorom môžeme prejsť od nevery k viere? Od vnímania Ježiša iba ako historickej postavy, k prijatiu Ježiša ako Božieho Syna? Tento „most“ nám ukazuje otec chlapca. Prosí Ježiša: „Zľutuj sa nad nami…“ Táto prosba má v sebe veľkú hĺbku. Grécky výraz, ktorý prekladáme ako „zľutuj sa“, má veľmi hlboký význam. Obsahuje v sebe odkaz na najhlbšie vnútro človeka, na lono matky, dokonca na vnútornosti človeka. Teda otec prosí, aby sa zachvelo Ježišovo najhlbšie vnútro, aby sa pohlo, lebo tento pohyb Ježišovho vnútra znamená záchranu jeho syna.

Touto prosbou nám otec chlapca ukazuje, že prejsť od nevery k viere znamená spoznať, že Ježiš je Boh, ktorý má vnútro, ktoré sa chveje pri pohľade na ľudskú bolesť. Ježiš je Boh, ktorý má srdce. Sami dobre vieme, že už o niekoľko pár dní budeme sláviť pamiatku utrpenia Ježiša Krista. A práve Kristus na kríži, vo svojom utrpení, nám ukáže svoje vnútro, svoje otvorené srdce pre nás.

Bratia a sestry, dnes sme mali pred očami prosiaceho otca a posadnutého syna. Aj my sa nebojme kričať: Ježišu, zľutuj sa nad nami a pomôž nám vydať sa na cestu poznávania tvojho vnútra! Nech nás Mária sprevádza na ceste našej viery. Veď ona pod krížom ako prvá videla jeho prebodnutý bok, otvorené Srdce Božieho Syna. Amen.