Milí bratia a sestry, keď sa pýtali vodcu prvej úspešnej výpravy na Mount Everest Edmunda Hillariho (1953), prečo sa vydal do nebezpečenstva nemilosrdných veľhôr, do ríše snehu a ľadu, prečo vynaložil toľkú námahu, čas a peniaze, odpovedal takto: „Preto, že je to najvyšší vrch na zemi“. Túžba dosiahnuť najvyššie méty, túžba prekonávať limity, túžba byť prvý je hlboko zakorenená v srdci človeka.

Samotná túžba byť prvým či najlepším nemusí byť sama o sebe zlá. Ak chce napríklad niekto vynikať v práci, alebo chce byť prvý v škole, byť prvý v športe – to samo o sebe nie je zlo. Pokiaľ sa na popredné miesto nedostáva „po chrbtoch iných“, alebo ak prvé miesto nedosahuje protekciou – nemusí ísť o niečo zlé, alebo odsúdenia hodné. Napokon, každý človek môže vynikať svojím nadaním a usilovnosťou.

Neraz však vidíme už v škole, medzi deťmi, alebo mladými ľuďmi, že ak sa im nedarí vynikať v nejakom predmete, športe či v obľúbenosti medzi spolužiakmi – snažia sa vynikať v zlom: neúctivom správaní, v šikane slabších, v snahe iných ovládať alebo ponižovať. Dospelí si zas svoju frustráciu riešia vstupom do politiky a skúšajú získať aspoň nejakú moc pomocou strany. Ak to nejde s jednou, ľahko vymenia stranícke tričko… Aj medzi kresťanmi je to neraz zložité – či už v samotnej cirkevnej hierarchii alebo v kresťanských spolkoch.

V dnešnom čítaní sme počuli, že takáto túžba byť prvý medzi dvanástimi a potom byť na vrchole s Kristom v sláve, teda mať účasť na Jeho moci, nechýbala ani medzi jeho učeníkmi.

Dvojica bratov, synov Zebedeových, Jakub a Ján, vyslovila nahlas to, čo iní síce nevyslovili, ale mali skryté v kútiku duše. Títo chceli „sedieť pri Ježišovi jeden po pravici a druhý po ľavici v sláve“, v Jeho kráľovstve. Je zrejmé, že si Jeho kráľovstvo predstavovali ako pozemskú vládu a slávu. Jeho moc vnímali ako moc pozemskú, zabezpečenú Jeho zvláštnou mocou od Boha.

Musím znova zopakovať to, čo som už hovoril, že túžba človeka dosiahnuť slávu neba, život s Ježišom Kristom je prirodzená, oprávnená a dobrá túžba. Pán Ježiš hovorí, že takáto túžba – byť s Ním v Jeho sláve – je túžba, ktorá môže byť naplnená. Nestačí však iba požiadať, či poprosiť Ježiša o tento dar. Pán Ježiš hovorí otvorene: “Neviete, o čo prosíte. Či môžete piť kalich, ktorý ja pijem, alebo byť pokrstený krstom, ktorým som ja pokrstený”?

Piť z kalicha Ježišovho znamená, že skôr ako sa Jeho kalich stane kalichom slávy a moci, je kalichom utrpenia, horkosti a áno – kalichom Božieho hnevu – trestu za naše hriechy, ktorý On vzal na seba. Nie za svoje hriechy, ale za hriechy iných. Aj do vôd Jordánu vstúpil ako Boží Baránok, ktorý berie a nesie na sebe „hriech sveta“. Tu nastúpil cestu “hore” k nebesám. Cestu, ktorá viedla cez prekonávanie pokušiteľa, cez službu ľuďom, ktorí všetci boli hriešnici, cez vyučovanie učeníkov, ktorí dlho nechápali zmysel a cieľ Jeho cesty a služby. Skôr, ako Pán Ježiš vo svojom kráľovstve pozdvihol kalich slávy – musel vypiť až do dna kalich bolesti, strachu a horkosti v Getsemanskej záhrade. A nielen do vôd Jordánu, ale aj do vôd smrti musel vstúpiť, aby povstal k novému životu mocou svojho nebeského Otca.

Nielen synovia Zebedejovi, ale aj my všetci sme pozvaní piť z kalicha, z ktorého On pil aj za nás, aby sme mohli piť z kalicha v nebeskom kráľovstve. Pán Ježiš ukazuje a naznačuje, že Jeho cesta k sláve je cestou kríža. Byť s Ním – po pravici a po ľavici – znamená mať účasť na Jeho pohanení a utrpení. Do slávy neba sa nastupuje tak hlboko, tak nízko…

Toto všetko stálo vtedy pred Ním, ale aj pred učeníkmi. To isté pozvanie platí aj pre nás. Tu, v tejto časnosti nie sme bez kríža, bez skúšok. Každý z nás musí okúsiť z Pánovho kalicha, čiže poznať osamelosť, zradu najbližších, zbabelosť tých, ktorí sa javia silní a hovoria ja Krista nikdy neopustím… poznať aj vlastnú slabosť. Aj od nás očakáva vieru v Neho.  Čaká vieru nie v nás samotných alebo naše rozhodnutia, či našu odvahu a úžbu po vrchole: byť prví… Cesta s Ježišom, cesta za Ním neznamená cestu k prvenstvu v tomto svete.

V dnešnom evanjeliu o Kristovom utrpení, a večnej sláve sa Ježiš chce dotknúť aj našej terajšej situácie, keď sme ešte na ceste, keď sme a žijeme v jeho cirkvi. Ježiš nám chce všetkým povedať,  že v Jeho cirkvi ktorá žije v tomto svete, nemá platiť to, čo je bežné vo svete, kde panujú, alebo vládnu mocnári národov. Oni uplatňujú svoju moc silou. Štáty sú “organizovaným násilím”, povedal klasik. Evanjelista Marek píše: „Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom“.

Vieme, že cirkev niekedy v tom pokrivkáva. Viac by sme mali v Cirkvi prízvukovať Kristovu službu, ktorá je pre nás vzorom lebo: „ …ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.” To znamená: za všetkých! Aj za tých, ktorí s touto Jeho službou pohŕdajú, mysliac si, že oni ju nepotrebujú. Pán Ježiš titul „Pán“ nedosiahol mocou zbraní, ani nijakým nátlakom, ale službou lásky. Neprijal korunu svetskej slávy – ale korunu tŕňovú.

Bratia a sestry, povzbuďme sa dnes v nasledovaní Ježišovej služby. Nezabudnime začínať v službe lásky od svojich najbližších, v našich rodinách. Keď dokážeme slúžiť a pomáhať v akomkoľvek postavení, vedzme, že aj to je cesta k prvenstvu a k spoločenstvu s Ježišom v Jeho sláve.