Niekoľko desiatok hodín po skončení vojny v Perzskom zálive, jedna z matiek, ktorej syn bol vo vojne, dostala tragickú správu: že jej syn bol zabitý počas jednej akcie.

Šok bol taký veľký, že táto matka začala plakať. Po návrate domov smútila a plakala. Nad ránom zvonil telefón, keď zdvihla slúchadlo, na druhej strane počula hlas svojho syna: „Mama, to som ja, tvoj syn! Som živý!“ Zaskočená touto zázračnou správou, nemohla tomu uveriť. Syn musel trikrát zopakovať, že žije, že bol iba vážne ranený, že jeho životu nehrozí žiadne nebezpečenstvo a že zakrátko sa vráti domov. Počas celého tohto rozhovoru matka plakala. Predtým to boli slzy smútku a zúfalstva, teraz zasa to boli slzy radosti a šťastia.

Táto udalosť nám pripomína inú, ešte krajšiu a radostnejšiu udalosť, menovite tú, ktorá je opísaná v dnešnom Evanjeliu. V bráne mestečka Naim Pán Ježiš stretol pohrebný sprievod. Niesli chlapca do hrobu, jediného syna istej vdovy. Ťažko si je predstaviť smútok a bolesť, ktorý napĺňal srdce matky.

Určite všetci smútoční hostia smútili, aj Kristus. Tak, ako hovorí dnešné Evanjelium: „Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: «Neplač». Potom pristúpil a dotkol sa már… a povedal: «Mládenec, hovorím ti, vstaň!». Na tieto slová „mŕtvy sa posadil a začal hovoriť; a vrátil ho jeho matke“.

Bratia a sestry! Stretávame sa so smrťou na každom kroku. Počujeme o nej, čítame a pozeráme na ňu. Sme neustále informovaní správami o smrti na cestách, pevnine, mori i vo vzduchu. Všetko toto nám pripomína našu vlastnú smrť, ktorá každým dňom, mesiacom, rokom je čoraz bližšie. A hoci robíme všetko, aby sme ju oddialili, predsa sa všetci musíme stretnúť so smrťou, musíme zomrieť.

A predsa každý z nás chce žiť! ja chcem žiť! Tak volá každý chorý, ranený, zomierajúci. Tak volajú chorí i zdraví, starí i mladí, chudobní i bohatí, veriaci i neveriaci. Tento pud života je prirodzený a vrodený všetkým. Smrť je čímsi, čo sa protiví našej prirodzenosti.

Sme teda stvorení pre život. Život nielen dočasný, ale večný. A on na nás čaká po smrti. O tom, že takýto život jestvuje, nás presviedča Kristus, ktorý nielen vzkriesil z mŕtvych mládenca z Naimu, ale tiež navrátil život Jairovej dcére a svojmu priateľovi Lazárovi. On je Pánom života a smrti. On povedal o sebe: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, nezomrie naveky“ (Jn 11, 25-26). Tieto slová potvrdil náš Spasiteľ svojim zmŕtvychvstaním.

O tom, že Kristus je náš Život a Zmŕtvychvstanie, píše pekne v jednej zo svojich knižiek František Grudniok. „Je Život, ktorý nezomiera. Je Život, ktorý chceli zabiť všetkými spôsobmi. Nastavovali naň nástrahy, chceli ho zhodiť z hory, ba dokonca ako nemlúvňa ho chceli pozbaviť života. Tento Život bili palicami, bičovali ho ukrutným spôsobom, pribili ho na drevo kríža, otvorili mu kópiou srdce. Všetko nebolo nič platné. Tento Život zdanlivo usmrtený, po troch dňoch zázračne vstal z mŕtvych a nakoniec vystúpil do neba.

Šťastný človek, ktorý sa chopil tohto Života ako lotor, ktorý bol po pravici, ktorý využil svoju poslednú šancu. Ako Mária Magdaléna, ktorá sa nedala odtrhnúť od Ježišových nôh. Ako Lazár, ktorý sa vrátil zo záhrobia na Ježišov hlas. Šťastný je človek XXI. storočia, ktorý počul hlas Krista a uveril Mu: «Prišiel som na svet, aby mali Život – a aby ho mali v hojnosti».

Dnes, keď ďakujeme Kristovi za to, že je našim Životom a Vzkriesením, súčasne sa modlime k Nemu slovami modlitby:

„Kriste, veď nás zo smrti do život, od klamstva k pravde.

Veď nás od zúfalstva k nádeji, od obavy k dôvere.

Veď nás od nenávisti k láske, od vojny k pokoju.

Nech pokoj naplní naše srdcia, našu zem, náš vesmír“.