Bratia a sestry!
Neraz počujeme výroky: „Pán Boh na mňa zabudol. Pán Boh ma nemá rád. Pán Boh mi to neodpustí.“ Keď sa však hlbšie zamyslíme nad ich obsahom, určite nám napadne otázka – a je to naozaj pravda? Musíme otvorene odpovedať, že nie. Dôkazom toho sú aj slová v knihe Múdrosti: „Lebo všetko, čo je, miluješ a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil; lebo keby si bol nenávidel niečo, nebol by si to utvoril.“ (Múd 11, 24-26)
Táto starozákonná pieseň o láske a milosrdenstve Boha sa napĺňa v Kristovi. Nezvratným dôkazom toho je dnešný úryvok evanjelia, ktorý poukazuje na stretnutie Ježiša so Zachejom.
Zachej bol človek, ktorého verejne považovali za zradcu národa a za veľkého hriešnika. Keď Ježiš, obklopený zástupom, prechádzal cez Jericho, Zachej ho chcel vidieť. A pretože bol nízkej postavy, vyškriabal sa na figovník. Ježiš sa pri ňom zastavil a oznámil mu, že chce prísť do jeho domu. Nie je divné, že nastalo pobúrenie. Akože On, Ježiš, chce vojsť do domu zradcu či zlodeja? Mal by ním predsa opovrhovať, odsúdiť ho, prekliať, a nie navštíviť. Kristus však nikým nepohŕda a nikto mu nie je ukradnutý.
Starovekí cirkevní otcovia vysvetľujú symboliku tohto príbehu tak, že Zachejov dom, bol znakom vnútorného domu – ľudskej duše. A okolo kráčajúci Kristus túži prebývať v duši každého hriešnika.
Kristus nám cez dnešné evanjelium hovorí, že túži po nás a chce prebývať v duši každého človeka, aj veľkého zločinca.
Z histórie je známe meno Oswald Pohl. Bol to nemecký vojenský nacistický dôstojník, ktorý sa podieľal na správe koncentračného tábora počas druhej svetovej vojny. Keď bol neskôr uväznený za zločiny, vtedy bol prijatý do Katolíckej Cirkvi. Pred svojou smrťou napísal autobiografické vyznanie viery: „Po prvej svetovej vojne, plný zúfalstva, som hodil Bibliu do ohňa. Boh zomrel. V roku 1934 som prijal ponuku Himmlera, ktorá mi zverovala vybudovanie Waffen SS. 1. decembra roku 1947 ma odsúdili na smrť. Zabuchla sa za mnou brána väzenia. V tom najtemnejšom období som sa začal zúčastňovať na Božej službe vo väzenskej svätyni. Naplnil ma akýsi nepokoj. A vtedy som otvoril srdce pred katolíckym väzenským kňazom a vykonal si spoveď. Odvtedy celý môj pobyt, hoci trval dva roky v cele smrti, sa premenil na deň plný svetla.“
Veľký zločinec a predsa aj v jeho duši prebýval Kristus a naplnil jeho dni svetlom.
Kristus prišiel spasiť všetkých ľudí a aj najväčších hriešnikov. Sám to povedal: „Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo.“(Lk 19,10) Na živote Zacheja a vojnového dôstojníka Oswalda vidíme, že každý, koho sa dotkne Božia milosť a on ju príjme, hoci je hriešny, môže dosiahnuť spásu. Zachej túžil vidieť Ježiša a jeho túžba sa splnila. A navyše dosiahol aj videnie, že uznal svoju chybu, prehodnotil doterajší život a napokon vyhlásil: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.“ (Lk 19, 8)
Určite poznáte obraz Ježiša, ako klope na dvere. Keď ho maliar namaľoval, chcel ho poslať na výstavu. Jeho malý syn sa zahľadel na obraz a povedal: „Ocko, na obraze máš chybu. Dvere, na ktoré klope Pán Ježiš, nemajú kľučku. Zabudol si ju namaľovať?“ Otec mu odvetil: „Nezabudol som. Dvere sú ľudským srdcom a tam je kľučka zvnútra. Zvonka sa nedajú otvoriť. Musí ich otvoriť len človek, aby Ježiša pustil dnu.“
Ježiš klope na dvere všetkých ľudských sŕdc. Klopal aj na Zachejovo a on mu otvoril.
Bratia a sestry, v evanjeliu Kristus povedal Zachejovi: „Dnes sa chcem zastaviť v tvojom dome“ (Lk 19, 5). Aj nám dnes Ježiš klope na dvere srdca a neprekáža mu ani náš zničený život, či hriech. Aká bude naša odpoveď?