Lk 19, 1-10 – Potom vošiel do Jericha a prechádzal cezeň. A tu muž, menom Zachej, ktorý bol hlavným mýtnikom a bol bohatý, zatúžil vidieť Ježiša, kto to je, ale nemohol pre zástup, lebo bol malej postavy. Bežal teda napred a vyšiel na planý figovník, aby ho uvidel, lebo práve tade mal ísť. Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel sa hore a povedal mu: “Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!” On chytro zišiel a prijal ho s radosťou. Keď to videli, všetci šomrali: “Vošiel k hriešnemu človekovi!” Ale Zachej vstal a povedal Pánovi: “Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.” Ježiš mu povedal: “Dnes prišla spása do tohoto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo.”

Drahí bratia a sestry, dosť často pri rozhovore o spolupracovníkoch alebo priateľoch počujeme prehlásenia, že ten druhý je taký zvláštny, pretože má komplexy menejcennosti. Každý, kto sa pletie do psychológie, pozná výraz, ktorý sformuloval Alfred Adler vo svojej individuálnej psychológii. Komplexy menejcennosti bývajú často kompenzované tým, že sa človek robí zvlášť nápadným. U niekoho sú komplexy menejcennosti ukryté pod arogantným správaním. Človek si vybuduje fasádu zo sebaistoty, nosí „nos hore“ a na ostatných pozerá „ z výšky“. Často je to znamením toho, že za fasádou nie je výstavná stavba, ale len úbohá chatrč. Tu by však človek rád zakryl svojim arogantným správaním. Iný si svoje komplexy menejcennosti kompenzuje vychvaľovaním sa z peňazí alebo svojimi schopnosťami.

Príbeh o Zachejovi je typickým príbehom o pocite menejcennosti a jeho kompenzovaní /por. Lk 19, 1 – 10/. O Zacheovi, vrchnom colníkovi, sa hovorí, že bol malej postavy. To je obraz človeka, ktorý sa cíti malý, a preto zo seba musí urobiť skutočne veľkého. Zachej sa snaží kompenzovať svoje pocity menejcennosti tým, že neľútostne vymáha peniaze. Keby bol najbohatším človekom, bol by, ako sa asi domnieva, konečne veľmi vážený a ctený. Ale v skutočnosti je to naopak. Čím viac sa snaží svoju menejcennosť kompenzovať peniazmi, tým viac je všetkými odmietaný. Zbožní sa od neho ako od hriešnika dištancujú. Dostáva sa do začarovaného kruhu, ktorý je typický pre ľudí „malej postavy“. Človek chce svoju menejcennosť kompenzovať peniazmi, tým viac je všetkými odmietaný. Človek chce svoju menejcennosť kompenzovať tým, že je nápadný, že sa stane najlepším v triede, alebo že zhromaždí stále viac bohatstva. Chcel by byť v očiach druhých konečne niekým a preháňa pri vykresľovaní svojich zážitkov a schopností. Ale čím viac vystavuje na obdiv svoj výkon a svojho génia, tým viac je odmietaný. Keď sa niekto vychvaľuje v našej spoločnosti, v našej firme, rodine, reagujeme väčšinou podobne. Rastie v nás odmietavý pocit. Kto sa chváli, kto kompenzuje svoju menejcennosť, je odmietaný, a má tak zo života stále menej. Ježiš lieči Zachejov nedostatočný pocit vlastnej hodnoty tým, že si ho pozoruje a pozve sa k nemu na obed. Neodsudzuje ho, nič mu nevyčíta, ale bez výhrady ho prijíma. Tento zážitok – byť prijatý bez nejakých podmienok – bohatého a lakomého colníka premieňa. A teraz robí viac, ako zbožní, ktorí hod odsudzujú. Teraz dáva polovicu svojho majetku chudobným. Teraz už nepotrebuje robiť zo seba veľkého. Teraz hľadá spoločenstvo s ľuďmi, zdieľa s nimi svoj majetok a svoj život. Tak sa cíti ako človek medzi nimi. Áno, v jeho dome sa stretávajú všetci colníci a hriešnici a stolujú s Ježišom, ktorý im preukazuje Božie milosrdenstvo a ľudské priateľstvo. Uzdravením pocitu menejcennosti prechádza, podľa Alfreda Adlera, jedine pocitom spoločenstva. Práve tak to videl Lukáš vo svojom príbehu o Zachejovi. K lepšiemu pocitu vlastnej hodnoty ho neviedli kruhy okolo, ani snaha a uznanie a váženosť, ale pripravenosť stýkať sa s ostatnými ľuďmi, zdieľať s nimi svoj život. V zdarilom súžití sa cítim ako hodnotný, akceptovaný člen ľudského spoločenstva.