Bratia a sestry,

v dnešnom evanjeliu Ježiš vykladá podobenstvo o stratenom synovi. Tento príbeh nám je veľmi známy a často aj dnes používame výraz “márnotratný syn” pre niekoho, kto premrhá niečo vzácne a tým nemyslíme len peniaze.

Máme pred sebou tri postavy: mladší syn, starší syn a otec.

Ako sme počuli, mladší syn si žiadal od Otca “svoj” podiel. V staroveku vôbec nebolo zvykom, aby majetok prešiel z majiteľa na dediča ešte za života vlastníka (por. Sir 33, 20). Ani dnes by nebola takáto požiadavka od dieťaťa pre rodičov príjemná. To, že mladší syn žiada podiel z dedičstva, je vlastne urážka otca – ako keby si želal jeho smrť. Zvláštne je, že otec mu ho veľkoryso dáva – bez výčitiek, bez podmienok. A tak mladší syn všetko berie a odchádza do cudziny. Mohlo by sa zdať, že sa nič až také zvláštne nestalo. Deti sa predsa sťahujú od rodičov a rodičia pomáhajú deťom osamostatniť sa. Toto je však iný prípad. Syn ukončuje vzťah s otcom. Berie “dedičstvo” – akoby bol otec mŕtvy a odchádza. Stáva sa cudzincom. V Ježišovej dobe to znamenalo, že o ňom možno už nikdy nebudú počuť, nebudú vedieť, ako sa mu darí, či vôbec žije – nič. A práve tu tkvie jeho zásadné životné zlyhanie – pošlapal a preťal vzťah s otcom. Odišiel do ďalekej zeme… Evanjelista sa už nezaoberá ďalšími hriechmi tohto syna – píše iba, že žil hýrivým životom. Nie je dôležité hľadať jeho ďalšie hriechy – to zásadné sa už narušilo…

Je nutné uvedomiť si tento základný aspekt hriechu – hriech nie je to “iba” prestúpenie zákona, ale pošlapanie vzťahu lásky k Bohu. Odchod od Boha. Otočenie sa mu chrbtom. Prežívanie života bez neho…

A ako sme počuli synovi sa nedarilo, minul majetok, bol absolútne ponížený až nakoniec pásol svine (Lk 15, 15) a túžil jesť aspoň to, čo ony (Lk 15, 16). To bolo pre Žida veľké poníženie –  svine boli nečisté. Syn v tom okamihu ľutoval svoje rozhodnutie odísť od otca, ale jeho ľútosť musela ešte vyzrieť. Mladší syn ľutuje, lebo u jeho otca sa aj otroci majú lepšie… ľutuje seba. Až keď bosí (Lk 15, 22) stojí pred svojím otcom, ktorý ho s láskou víta povie: „zhrešil som“. Urobil som nesprávnu vec, nesprávne rozhodnutie, nežil som ako tvoj syn…

V podobenstve je skrytý aj “útek podľa staršieho syna”. Ťažko pracuje, robí všetko podľa zákona, ostáva pri otcovi… Ale keď otec s otvorenou náručou víta toho, čo odišiel,  je nahnevaný… Ani si neuvedomil, že navonok síce ostal v otcovom dome, ale duchom a srdcom je vlastne tiež “v cudzine”. Navonok plní vôľu otca, ale s postojom otroka – musí robiť veci, ktoré by inak nerobil, lebo “niečo” chce – ocenenie, pochvaly… Aj my sa niekedy modlíme, aby sme mali pomodlené, prídeme na liturgiu, aby sme mali odfajknutú účasť, rozhodujeme sa podľa svojich názorov a prianí – nepozývame Boha do svojho každodenného života, nepotrebujeme ho tam…

Starší syn, napriek tomu že ostal doma, je ďaleko od otca aj od brata. Neosloví svojho otca „otec“ ani mladšieho brata „brat“. Hovorí: „tento tvoj syn“ (por. Lk 15, 30). Otec mu pripomína, že patria k sebe a že ho taktiež miluje, keď mu hovorí „syn môj“ a pripomína: „tento tvoj brat“.

Keď hľadíme na postavu Otca, vidíme, že je to on kto robí prvý krok. Nečaká na syna doma. Vyzerá ho. Hneď ako ho uvidel pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho (por. Lk 15, 20). Ešte skôr, ako syn niečo povie odpustil mu. Aj keď syn nežiada ešte odpustenie, on mu už odpustil. Otec je milosrdný bez hraníc – je márnotratný vo svojej láske. Márnotratne dáva všetko pri obnovovaní synovej dôstojnosti. Dáva mu luxusnú obuv, ktorú nosili významné osobnosti pri mimoriadnych udalostiach (bosí chodili iba otroci) a otec nechce otroka, ale syna. Dáva mu šaty – nie obyčajné, ale tie najkrajšie, prsteň – symbol moci, dal upiecť najtučnejšie teľa na slávnosť- bohatú hostinu so spevom a tancom… dáva viac, než si vedel syn predstaviť. Otec sa raduje, lebo sa mu vrátil, lebo tento  syn bol mŕtvy a ožil, bol stratený, a našiel sa (por. Lk 15, 24).

Ak sa pozemský otec dokáže tak veľmi tešiť že sa mu vrátil syn a odpustiť ako sa potom musí radovať Boh Otec z každého jedného z nás, syna, dcéry, ktorý príde domov po hýrivom živote… Možno to nebolo iba jeden krát… Možno to boli nesčíselné návraty. Vždy, keď vedome šliapeme po vzťahu lásky k Bohu – odchádzame od Neho. Našťastie sa vždy, kým žijeme, môžeme vrátiť. A Boh? Čaká nás s otvorenou náručou. Ide nám v ústrety skôr, než my jemu.

Otec sa teší a miluje jedného aj druhého syna. Lebo obaja sú nakoniec pri ňom.

Náš nebeský Otec miluje všetky svoje deti – niektoré sú pri Ňom verne celý život a niektoré odchádzajú. Ale keď sa vrátia, teší sa z ich návratu, každého s láskou víta. Najdôležitejšie je, aby všetci naši cestu domov. Aby oľutovali pošliapanie vzťahov lásky a vrátili sa k Bohu Otcovi.

Bratia a sestry, podobenstvo končí hostinou a radosťou tak ako mnoho iných podobenstiev. Boh sa raduje z nás, keď sme pri ňom. S radosťou nás objíma. Cíťme to, dôverujme tomu a žime ako synovia a dcéry, podľa Jeho vôle.