Dnes pred sebou máme jedno z Ježišových podobenstiev, ktoré je známe aj pod názvom: Podobenstvo o veľkej večeri. Samozrejme, dá sa naň pozrieť z viacerých pohľadov. Teológovia prvotnej Cirkvi v tomto podobenstvo videli Ježišovo odmietnutie Izraela, ako Božieho ľudu. Tí, ktorí boli na nebeskú večeru pozvaní ako prví (Izrael), sa ukázali ako tí, ktorí nie sú hodní. A preto sa na slávnostnú večeru dostávajú takí, o ktorých by to nebol nikto nikdy povedal: žobráci, mrzáci, slepí a chromí…  Možno sme v pokušení si povedať – samá “vyberaná spoločnosť“!

Zamyslime sa dobre nad dnešným evanjeliom – čo nám, ktorí sme v tomto chráme, chce Ježiš povedať týmto podobenstvom?

Chce nám pripomenúť že aj my, tak ako Izrael, sme na večeru – sv. Liturgiu, vždy pozývaní mnohorakým spôsobom. Dnešné slová z evanjelia nás priamo vyzývajú: „Poďte, lebo už je všetko pripravené!“. Odvtedy, ako Ježiš povedal tieto slová, uplynulo viac ako dvetisíc rokov. To je dlhý čas a mnohé sa zmenilo. Veda a technika urobili v posledných desaťročiach obrovské pokroky. Keby sa tak prebudili ľudia z predchádzajúcich generácií, nechápavo by nad všetkým otvárali oči. Svet sa zmenil, veľmi sa zmenil. Má Ježišovo pozvanie pre dnešného človeka, dnešnú dobu, ešte vôbec nejaký význam?

Mnohí, ktorí sú dnes pozývaní do chrámu sa vyhovárajú podobne, ako pozvaní z podobenstva – používajú však trochu modernejší jazyk. V podstate ale hovoria to isté: Nechcem mať s Bohom nič spoločné… nemám čas… ja verím v Boha, ale Cirkev nepotrebujem… atď. Mnohokrát som z úst veriacich počul: Pán farár, ja som dobrý katolík, ja verím v Pána Boha, ale do kostola nechodím… keď som bol malý, miništroval som, ale teraz už na liturgiu nechodím…

Prečo ľudia odmietajú Boha, nereagujú na jeho pozvanie? Americká televízia CNN uverejnila výskum od Pew Research Center, ktoré sa zaoberalo práve touto problematikou. Prečo mladí ľudia stále viac strácajú záujem o Boha a kresťanstvo?

Výskum hovorí o tom, že staršej generácii sa nepodarilo odovzdať vieru do takej miery, ako to šlo generácii povojnových detí. Súvisí to, samozrejme, s progresom sveta a svoju zásluhu na tom má aj posun od konzervatívnych hodnôt smerom k liberálnym postojom, na ktoré Cirkev nedokáže pružne reagovať. Ďalším faktorom je to, že tradičná Cirkev nereflektuje potreby mladých ľudí, ani potreby modernej doby. Ak áno, tak len veľmi malými a decentnými krôčikmi. Je viac ako jasné, že cirkev ako inštitúcia nedokáže efektívne zaujať mladých ľudí. A čo tí mladí teda vlastne chcú?

Štúdia, vedená vo Fuller Seminary, prišla so záverom, že hoci boli mladí ľudia vychovaní v Cirkvi, prešli nedeľnou školou a klubom pre tínedžrov, nemajú reálny základ pre ich vieru. Hoci vyrastali v kresťanskom prostredí, trendy v škole aj kluboch boli také, že sa snažili deti baviť, vymýšľať im aktivity – robiť im „animačný“ program. Keď jednoducho vyrástli, prestali o kluby javiť záujem, lebo neprinášali nič hlbšie, len povrchnú zábavu.

Samozrejme, kľúčovú úlohu v duchovnom živote mladých predstavujú rodičia. Mnohí z nich by možno chceli vychovať z detí “dobrých“ kresťanov a preto sú na nich prísnejší ako na seba. Nie sú dieťaťu vzorom v praktizovaní viery a mladý človek teda vidí rozpor v správaní rodičov. Pre dospievajúceho človeka sa kresťanstvo stáva vyslovene len nedeľnou či sviatočnou záležitosťou, ktorá nemá nič spoločné s bežným, každodenným životom. A vtedy sa kresťanstvo stáva len tradíciou či folklórom, ktorý má svoje miesto niekde na okraji záujmov.

Fakt, že mnoho mladých ľudí opúšťa cirkev a stráca vieru, by mala aj Cirkev vziať do úvahy.

Slová dnešného evanjelia nás nepozývajú k povrchnej zábave, či folklóru a tradíciám, ale k hlbokému osobnému vzťahu s Bohom. Ako vieme, o prvých kresťanoch sa hovorí, že sa milovali takou láskou, že boli jedno srdce a jedna duša. Keď pohania videli, ako si pomáhajú, akí sú šťastní a aj napriek prenasledovaniu a mučeniu sa nedajú odradiť od kresťanstva, prichádzali ďalší a hlásili sa do Cirkvi. Možno si pomyslíme, že by bolo krásne, keby aj dnes kresťania žili tak, ako prví kresťania. Lenže my, na rozdiel od nich zabúdame, že Kristus nám dáva príklad, aby sme boli svedkovia jeho lásky a to nielen v nedeľu, ale každý deň.

Bratia a sestry, poznávacím znakom Kristových učeníkov je vzájomná láska. Ak túto lásku budú vidieť medzi nami aj naši mladí, tak prídu a pozitívne odpovedia na pozvanie, ktoré je adresované aj im.