Bratia a sestry, ľudia niekedy myslia na Božie narodenie s nostalgiou. Niektorí ľutujú, že nežili v čase, keď bolo možné prísť k Novonarodenému, vidieť Ho a dotýkať sa Ho. Zabúdajú však, že to bol čas, keď skoro nikto nepoznal Mesiáša. Tajomstvo Božieho narodenia, hoci najdôležitejšie pre svet, sa udialo ďaleko od jeho centra. Ľudia chodili po cestách, ktoré neviedli do Betlehema. Boli zaujatí dôležitými vecami, medzi ktorými nebolo miesta pre Boha, ktorý sa skláňal nad svetom. Iba niekoľkí náhodní pastieri stáli na prahu maštale, aby privítali Spasiteľa.

A teraz je to tiež celkom podobné. Tamten čas sa stále opakuje: svetlo vždy svieti v temnotách, Slovo sa stáva Telom a prebýva uprostred nás, je vždy medzi svojimi – ale svoji Ho nepoznajú a neprijímajú.

Túžba po „tamtom“ období je najlepším dôkazom toho, že v ňom vlastne  žijeme. Naďalej túžime, ako Židia, ktorí očakávali Mesiáša. Sťažujeme sa, že Ho nemožno fyzicky stretnúť… a tak je prítomnosť Boha medzi svojimi –  ako vtedy – nepostrehnuteľná, bolestná. Pozýva nás  i dnes, ako vtedy, k šľachetnosti i viere. Ježiš hovoril tak k súčasníkom, ako i k nám, že blažení sú tí, ktorí sa nepohoršili nad spôsobom Jeho príchodu na svet.

Otázka na radosť zo stretnutia s Novonarodeným je otázkou na to, či vidíme Jeho neustálu prítomnosť uprostred nás: vo sviatostiach, v ľuďoch, v spoločenstve Cirkvi, v najbližších, s ktorými sedíme pri štedrovečernom stole…

Africké príslovie hovorí: „Boh nás navštevuje často, ale ešte častejšie nás niet doma“. Ježiš rôznymi spôsobmi prichádza ku každému človeku, chce prebývať s ním, ale my Ho nebadáme, dostatočne neveríme, aby sme videli Jeho prítomnosť…

Nestačí prísť na stretnutie s Ježišom, prísť k Jeho jasličkám, zaspievať koledu a venovať Mu chvíľu srdečnosti. Treba urobiť svoje srdce miestom Jeho narodenia. Básnik, Juraj Liebert, napísal: „(…) malý Kristus smutný pri dverách pozerá a čaká, aby uprostred tých, čo ho vítajú, videl človeka…“

Skôr, ako sme prišli na sv. Liturgiu k Ježišovi, zasadli sme k spoločnému sviatočnému stolu. Spoločná modlitba za seba navzájom i za zomrelých z našich rodín, dobré slovo vyslovené pri vianočnej oplátke, spoločná večera – starostlivo pripravená, ako žiadna iná v roku – toto všetko bolo siahnutím po obyčajnej, ľudskej dobrote. Aby sme potom mohli ísť k Dieťatku, ako ľudia, ktorých Ono očakáva.

Kristus sa stal človekom, aby sme mohli vidieť, aké dobré a krásne je človečenstvo. Sv. Lev Veľký hovoril, že „keď adorujeme narodenie nášho Pána, slávime naše vlastné narodenie“.

Bratia a sestry, zahľadení do betlehemských jasličiek chceme vidieť opravdivú tvár človeka, znovu sa jej naučiť, aby sme sa znovu „stali človekom“.