Bratia a sestry, určite aspoň z počutia poznáte “rozprávku pre dospelých Malý princ“. Stala sa veľmi populárnou pre hlboké myšlienky. Jednou z nich je aj táto: „Správne vidíme iba srdcom“. Je to veľká pravda. Na to, aby sme videli, nepotrebujeme mať dobrý zrak. Vlastne ani nemusíme hľadieť očami, pretože aj keď má človek zdravé oči, ešte nemusí správne vidieť. Je totiž veľký rozdiel len pozerať a naozaj vidieť.
Boh v starom zákone v knihe Samuelovej hovorí: „Pán nehľadí, ako hľadí človek. Lebo človek hľadí na výzor, ale Pán hľadí na srdce“ (1 Sam 16, 7). Áno, Boh vidí do srdca, každého človeka, čo je ukryté v najtajnejších hĺbkach nášho ja. Tak to bolo vtedy, a takto je tomu aj dnes.
V dnešnom evanjeliu (Jn 9, 1-38) sme počuli ako Ježiš vrátil nevidiacemu telesný zrak. Byť slepým je zaiste veľkým handicapom. Človek z evanjelia nevidel od narodenia. Ešte ťažšie je to pre tých, ktorí zrak mali, ale ho stratili. Zaujímavé je, že slepý neprosil o uzdravenie. Možno sa zmieril so svojím osudom a uvažoval tak ako aj ostatní – niečím som sa previnil alebo moji rodičia sa niečím previnili, a tak som slepý. Som potrestaný, Boh ma potrestal. Toto bol totiž všeobecne rozšírený názor medzi Židmi. Nešťastia prichádzajú v dôsledku nejakého veľkého hriechu. Kristus to však vyvracia a hovorí, že táto choroba je kvôli tomu, aby sa ukázala Božia moc. A hoci bola sobota uzdravil ho.
Týmto krokom chcel Kristus uzdraviť nielen postihnutého, ale aj všetkých, čo boli naokolo. Tých, chcel uzdraviť nie z telesnej, ale z duchovnej slepoty. Pretože uzdraviť niekoho z duchovnej slepoty je oveľa ťažšie. Susedia slepého boli pochybovační, farizeji neverili, rodičia sa obávali vylúčenia zo synagógy a radšej o tom nehovorili… To sú reakcie ľudí na zázračné uzdravenie. Najlepšie sa zachoval uzdravený. Nepoznal Ježiša. Najprv vedel len to, ako sa volá a čo mu spravil. Nebál sa povedať priamo farizejom, čo si myslí. A oni ho veru aj pokarhali. On sa však nedal zastrašiť. Znova sa stretol s Ježišom a vyjadril túžbu byť uzdravený aj z duchovnej slepoty: „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“ (Jn 9, 36). Vtedy sa mu Ježiš dáva spoznať.
Bratia a sestry, Božím cieľom v našom živote nie je zbaviť nás všetkých trápení. Keby nás Boh automaticky zbavil každej choroby a každého trápenia, išli by sme za Ním pre komfort, ale nie z lásky, či oddanosti. Ak niekto z nás trpí, nepýtajme sa ako farizeji: „Kto sa previnil?“, ale prosme Boha, aby nás v tejto skúške posilnil a poskytol nám hlbší pohľad na udalosti, ktoré nás postihli. Aj keď človek často nechápe a nevládze, predsa to môže priniesť Bohu ako obeť.
V knihe „Umučený pre Krista“, autor píše, ako ho roku 1948 na ulici prepadli komunisti. Uväznili ho, lebo verejne rozprával o Ježišovi. Zatkli aj jeho manželku. Ich deväťročný syn zostal sám. Musel tvrdo bojovať, aby vôbec prežil. Tak zatrpkol, že stratil vieru v Boha. Po niekoľkých rokoch mu povolili krátku návštevu matky. Prišiel do väzenia, ale ledva ju spoznal, taká bola zmenená pre zlé zaobchádzanie. Jej prvé slová boli: „Michal, ver v Ježiša!“ Rozzúrené stráže ju násilím odtrhli od syna a odviedli preč. Viac ju nevidel. Veľmi plakal, ale nikdy nezabudol na jej slová: „Ver v Ježiša!“ A našiel cestu k viere. Napriek trápeniu, napriek ťažkostiam. Matka sa síce neoslobodila ani mu hmotne nepomohla, ale vrátila mu duchovný zrak. Jej svedectvo, jej osobný príklad mu pomohol, aby aj on uveril v Ježiša a bol zachránený…
Bratia a sestry, dnešné evanjelium nás pozýva k tomu, aby sme si uvedomili: teraz je čas dať sa Ježišom uzdraviť, aby sme správne videli. A aby sme zamerali svoju starostlivosť o zrak našej duše a nie len o telesný zrak.