Drahí bratia a sestry!
Určite každý z nás už zažil situáciu, keď sme boli v prítomnosti niektorých ľudí a prihovárali sme sa im, no oni akoby nereagovali, alebo hovorili o niečom úplne inom. Vtedy nás možno prenikol pocit, že sú hluchí, alebo nás nepočúvajú, či žijú vo svojom svete. Mnohokrát sme sa aj pýtali, prečo naša komunikácia s nimi zlyháva?
V dnešnom evanjeliovom príbehu o Samaritánke nás Ježiš učí, ako nadviazať dialóg a komunikovať. Môžeme Krista pozorovať, ako počas horúceho dňa vchádza do samarijského mesta Sichar a unavený z cesty si sadá k Jakubovej studni. Krátko na to prichádza žena, ktorá si chce načrieť vodu. Ježiš sa jej prihovorí a prosí ju: “Daj sa mi napiť.” Takto sa začína ich dialóg.
Žena odpovedá a Ježiš pokračuje v komunikácií. Vie, že Samaritánka má svoju „históriu“ a aj napriek tomu, že On o nej vie všetko, zaujíma sa o ňu. Aj keď sú medzi nimi bariéry – Ježiš je Žid a žena Samaritánka, on je muž a ona žena, On svätý a ona hriešnica – Kristus búra všetky predsudky a nadviaže s ňou prirodzený dialóg o ľudských potrebách. Vie o nej všetko a napriek tomu sa o ňu zaujíma. Zníži sa k nej a dá jej pocítiť, že ju potrebuje. Hovorí jej rečou a žena ho začína počúvať. Zároveň jej Ježiš ukazuje seba a svoju identitu, keď ponúka živú vodu. Vo vzájomnom dialógu mu žena začína rozumieť a vzniká medzi nimi vzťah dôvery. Ježiš otvorene hovorí o jej hriechu a v žene sa odohráva revolúcia. Rýchlo uteká späť do mesta a hlása ostatným, že stretla Mesiáša.
Dnešný evanjeliový úryvok nám ukazuje, ako komunikovať. Bolo by zaujímavé, keby sme sa najprv pred každým stretnutím, či návštevou porozprávali s Bohom o tomto človeku. Aby aj o nás platili slová, aký je šťastný, že sa s nami stretol. A potom hovorme s blížnym najskôr o bežných veciach, vypočujme ho, pýtajme sa na to, čo ho trápi, čo potrebuje a s čím mu môžeme pomôcť. Nech pri stretnutí s nami cíti, že máme o neho záujem, že sme tu pre neho a prijímame ho takého, aký je. Ponúknime mu aj našu službu. Dajme mu pocítiť, že aj ten druhý je tu pre nás, že ho potrebujeme a že sa s ním radi podelíme aj o seba – svoje radosti a bolesti. Je dôležité komunikovať tak, aby som pochopil ja a ten druhý, že to robím z lásky a že vytváram priestor pre to, aby vznikol vzťah plný dôvery a porozumenia.
Zbúrajme v sebe predsudky o druhých ľuďoch, zabudnime na seba a spoznávajme v blížnom samého Krista. Veď On sám hovorí: “Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to urobili.” (Mt 25, 40) Mnohokrát si ani neuvedomujeme, že sám Ježiš nás čaká v našich blížnych a chce, aby sme mu v nich pomáhali. Nech nám k tomu poslúži aj príbeh o Samaritánke.
V Dubline, hlavnom meste Írska, sa stala táto udalosť. Posol z hotela prvej triedy zaklope v nečase a noci na bránu blízkeho arcibiskupského paláca. Rýchlo žiada kňaza k istému ťažko chorému hosťovi. Kňaz, bez váhania, vybehne do tmavej noci. Chorý sa vyspovedá a prijme Eucharistiu, pomazanie chorých a po chvíli zomiera. Majiteľ hotela, ktorý bol protestant, neskôr pozval toho kňaza na čaj. Medzi rečou mu pripomenul: „Vaši biskupi a kardináli majú všetko a vy jednoduchí kňazi sa musíte potĺkať po ulici v takomto nečase. Váš pán kardinál si teraz zaiste popíja vo vykúrenom salóne.“ „Vidím, že ste dobre informovaný o našom kardinálovi. Ste si tým istý?“ – pýta sa kňaz, ktorého sa majiteľova odpoveď nemilo dotkla. Majiteľ hotela odpovedá: „Celkom istý. Ale prepáčte, kto ste vy, že neviete toto o vašom kardinálovi?“ Kňaz pokojne odpovedá: „Ja som kardinál Cullen.“ Hotelier sa zarazí: „Odpusťte mi, eminencia, prosím vás, odpusťte. Hneď pošlem pre koč, aby vás odviezol.“ “Nie”, povedal pokojne kardinál, “prišiel som peši a tak sa aj vrátim. Nečasu sa nebojím.”
Bratia a sestry, hľadajme v každom blížnom Krista a budeme žiť plnohodnotné vzťahy a pre iných budeme svedectvom. A za to nás raz Pán odmení aj večným životom.