Bratia a sestry, učeníci sa pýtajú Ježiša na jednu z najťažších otázok ľudstva, ktorou je pôvod a dôvod zla vo svete. Touto problematikou sa ľudia trápia už od počiatku svojej existencie. A nakoľko nenachádzajú správne a uspokojujúce odpovede, ocitajú sa v neriešiteľnej situácii a tak sa pre odpoveď obracajú smerom k Bohu.

Keď učeníci vidia slepého od narodenia, pýtajú sa Krista: „Rabbi, kto zhrešil…, že sa narodil slepý?“ (Jn 9,2) a zároveň mu ponúkajú svoju odpoveď: „On, alebo jeho rodičia?“ (Jn 9,2) Aké jednoduché. Žiaľ aj dnes nechýbajú „odborníci“, ktorí prichádzajú k druhým s hotovými odpoveďami, bez toho, aby ich vypočuli.

Ježiš však vyvracia názor učeníkov, keď hovorí: „Nezhrešil ani on, ani jeho rodičia.“ (Jn 9,3) Kristus popiera fakt, že by za hendikepom slepca bol hriech spáchaný v minulosti. Prorok Jeremiáš píše: „Každý zomrie len pre svoj hriech.“ (Jer 31,30) V tomto zmysle sa hriech neprenáša z generácie na generáciu, ale každý človek nesie sám vinu za svoj hriech.

Prečo je teda tento muž z dnešného evanjelia v takom stave? Ježiš pokračuje: „Ale majú sa na ňom ukázať Božie skutky.“ (Jn 9,3) Podobné slová Ježiš hovorí, keď sa dozvedá o chorobe milovaného priateľa Lazára: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“ (Jn 11,4).

Ježiš nenechá učeníkov premýšľať nad tým, kto zhrešil v minulosti, ale pozýva ich hľadieť do budúcnosti – na Božie skutky, ktoré sa majú zjaviť aj na tomto uzdravenom slepcovi. Namiesto hľadania zodpovednosti a vinníka v minulosti, Ježiš poukazuje na aktuálny stav slepca, ktorý je uzdravený. Možno na ňom obdivovať dobro Boha, ktorý ho vyliečil.

Ježišov zázrak, v dnešnom evanjeliu, je veľmi provokačný. Pretože ľudia slepca dobre poznali – keďže ho dennodenne stretávali a všetci o ňom vedeli, že je slepý od narodenia – očakávali od vodcov ľudu ich vyjadrenie ku skutočnosti, že slepec zrazu vidí. Preto po jeho uzdravení si ešte farizeji zavolali rodičov, aby potvrdili, že je to ich syn.

Hodnotenie popredných Židov bolo nakoniec dosť prísne. Ako prvé kritizovali to, že sa skutok odohral v sobotu – sviatočný deň. A celé ich hodnotenie nakoniec vyvrcholilo poznámkou uzdraveného slepca, ktorý farizejom pripomenul, že: „Od vekov nebolo počuť, že by bol niekto otvoril oči slepému od narodenia. Keby on nebol od Boha, nemohol by nič také urobiť.“ (Jn 9, 32-33) Po tejto poznámke ho farizeji vyhodili slovami: „ty si sa celý v hriechoch narodil, a nás poúčaš? (Jn 9,34) Taký istý názor mali aj učeníci, keď sa na začiatku pýtali Ježiša, či „zhrešil on, alebo jeho rodičia?“ (Jn 9,2)

Aj keď sa celý rozhovor točil okolo zraku, nakoniec tu vôbec nešlo o slepotu očí. Podstatné je, či človek verí v Ježiša Krista, alebo nie. Bolo to teda viac o duchovnom zraku.

Text naberá na svojej váhe pri Ježišových slovách na konci príbehu, keď hovorí: „Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli.“ (Jn 9,39)  Bez tejto Ježišovej vety by to bol len úžasný zázrak, ktorý sa nedal poprieť, ale ten Ježišov doslov k celej udalosti, je nepríjemný.

Možno máte skúsenosť s tým, aké je to nepríjemné, keď sa s niekým súdime a ako je súd nevyspytateľná záležitosť. Nikdy neviete, ako nakoniec dopadne, aj napriek presvedčeniu, že máte pravdu. Ježiš hovorí, že na to prišiel na svet – súdiť a spôsobiť, aby uvideli tí, ktorí nevidia.

Ak sa pozrieme na dnešný svet, mám pocit, že je tej slepoty priveľa. Mnohí ľudia neuvažujú nad tým, čo príde a čo ich čaká. Žijú a nemyslia na to, čo im život prináša a čo oni majú darovať životu. Za niečím sa celý život naháňame, celých nás to pohltí a na konci zistíme, že nás to vôbec neuspokojuje.

Slepota je, keď sa človek naháňa iba za kariérou, rýchlo postupuje a stále po niečom túži. No keď to dosiahne, uspokojenie a úľava neprichádzajú.

Je to slepota, keď sa niekto zameria na svoje pohodlie, prežíva zo dňa na deň a myslí len na to, aby si mohol kúpiť lepšie auto, televízor, vylepšiť niečo v dome a ísť na luxusnejšiu dovolenku. V takom živote však chýbajú hranice, aby si človek povedal, že už je spokojný a že toto je to, čo chcel dosiahnuť.

Toto je slepota, keď niekto žije len preto, aby sa zabával, tešil a užíval si. Je to síce pekné, ale neprináša to uspokojenie, aj keď logicky to sedí, že by nás to malo napĺňať.

Takýchto prípadov je veľa. Je to ako hrať šach, ale nemyslieť pri tom na pár ťahov dopredu. Nemyslieť na to, že život ubehne rýchlo a na konci ostane iba pocit, že to bolo celé akési zbytočné a že to naháňanie nemalo zmysel. Naopak, mali by sme sa pýtať: ´Prečo robím to, čo robím?´ Niekedy mám chuť ľuďom, ktorí takto žijú, zakričať: ´Zobuďte sa! Aký život to vlastne vediete? Budete mať raz pocit ohromnej prázdnoty a nikto vám ju nenaplní!´

Slepec v dnešnom evanjeliu získal oveľa viac vtedy, keď sa ho opýtal Ježiš na vieru v Syna človeka, ako len vrátením zraku. Viera v Ježiša Krista dáva všetkému hlbší zmysel a je najvzácnejším darom zo všetkých darov tu na zemi. Toto vysvetľujú slová, že “prišiel, aby tí, čo nevidia, videli” (Jn 9,39).

Bratia a sestry,  veríme v Ježiša Krista? Ak áno, tak nie sme slepí. Ježiš prišiel preto, aby nám otvoril náš duchovný zrak – mne aj vám – aby sme všetci pochopili, že ho potrebujeme.
Medzi veriť v Ježiša Krista a neveriť v Ježiša Krista je presne taký rozdiel, ako medzi videním a slepotou. Slepý človek nevie kade má ísť, nevie nájsť cestu. Bez pomoci len blúdi. A to je presný obraz mnohých dnešných ľudí – hľadajú, ale nevedia presne čo; chodia a túžia po niečom, čo ich naplní. Pri tom je to také jednoduché. Byť a zostať s Kristom – Božím Synom – v ktorom je plnosť života.