Christos Voskrese!

Možno sa vám už niekedy stalo, keď ste v televízii pozerali lyžovanie, futbal, či hokej, ako zrazu vypadol obraz a ostal iba zvuk. Stalo sa to práve vo chvíli, keď išlo o všetko. Neopakovateľný moment, a stane sa toto!  Vtedy si povieme: „prečo práve teraz“?

Bratia a sestry, niekedy zažívame chvíle, keď nič nevidíme, iba počujeme a ostáva nám vtedy  iba veriť slovám tým, ktorí videli. A to stačí. Aj keď vidieť naživo by bolo určite lepšie. S niečím podobným sme konfrontovaní aj v dnešnom evanjeliu. Nikto z nás nebol očitým svedkom Ježišovho vzkriesenia a nikto z nás Ho živého a vzkrieseného na vlastné oči nevidel. Aj my sa musíme uspokojiť s „výpadkom obrazu“ a ostáva nám iba zvuk v podobe svedectiev tých, ktorí Ježiša videli ako živého a vzkrieseného. Na tieto jednoznačné svedectvá sa môžeme spoľahnúť a dôverovať im.

Jedným z očitých svedkov vzkrieseného Krista bol aj apoštol Tomáš. Tomášova odpoveď – „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím,“ na slová učeníkov „Videli sme Pána!“ – poukazuje na jeho nedôveru v počuté slovo. Tomáš dôrazne prehlasuje, že vôbec neuverí, dokiaľ sa sám zmyslovo nepresvedčí o skutočnosti Ježišovho vzkriesenia, a to nielen zrakom, ale dokonca aj hmatom. Chce mať vieru len na základe skúsenosti. I keď je treba poznamenať, že takéto poznanie už nie je vierou. Veď ak niečo vidím, už v to predsa nemusím veriť.

Dovolím si povedať, že kto nikdy, čo aj len na chvíľku vo svojej viere nezapochyboval, ten nikdy skutočne ani neveril. Za Tomášovou reakciou vidím teda skôr zdravý kritický prístup v otázkach viery. V nezdravej miere je síce škodlivý, no za normálnych okolností je prospešný. Kritický prístup totiž človeku pomáha presnejšie a lepšie definovať subjekt svojej viery. Ináč povedané veriaci človek nie je ten, kto verí vo všetko, všetkým a všetkému. Aj v Ježiša, aj v horoskop, aj v škriatkov v lese, aj v rozprávkové bytosti. To je blázon, nie veriaci. Človek má však rozum, dokáže kriticky myslieť a analyzovať, aby následne kriticky selektoval objekt, či subjekt svojej viery. Myslím si, že o to ide aj Tomášovi. Chce mať nejaký rukolapný dôkaz. Chce mať dôvod, aby mohol veriť. Z celého srdca si praje veriť. No zároveň nechce, aby jeho viera bola založená takpovediac na ničom. Tomáš chce nejaký seriózny argument, ktorý by ho presvedčil a ktorý by mu umožnil vyznať „Pán môj a Boh môj.“

Ako sme počuli v evanjeliu, Ježiš vychádza Tomášovi vychádza v ústrety. Prišiel, hoci dvere boli zatvorené, a hovorí: „Daj sem prst a pozri sa na moje ruky; daj sem ruku a vlož ju do môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci.“ Kristus vychádza Tomášovi v ústrety aj kvôli nám. Zjavuje sa mu, aby sa Tomáš mohol stať našimi očami, našim zrakom. Je mu umožnené vidieť, aby sme jeho očami videli aj my, aby sme počuli a následne aj my mohli na adresu vzkrieseného Krista vyznať „Pán môj a Boh môj.“ To všetko preto, aby sme aj my uverili a neboli neveriaci, ale veriaci. „Pretože si ma videl, uveril si.“ Ináč povedané stal si sa veriacim na základe videnia, očného kontaktu. Veriť samo o sebe je úžasné. No Ježiš akoby chcel Tomášovi povedať, nie každý veriaci bude mať v budúcnosti takú možnosť ako mal on. Nie každý bude môcť založiť svoju vieru na videní. Práve naopak! Väčšina si bude musieť vystačiť len so „zvukom“, no bez „obrazu“. Do tejto skupiny patríme dnes aj my.

Vzkriesený a živý Kristus nie je mýtus! Je to realita! Môžeme o tom mať istotu i vďaka Tomášovi. Vďaka jeho kritickému prístupu, ktorým chcel vyselektovať povery, fikcie od pravdy a reality Ježišovho vzkriesenia. Myslím, že sa mu to skvele podarilo. Vďaka jeho videniu a „obrazu“ my dnes už nemusíme Krista žiadať o to, aby sa aj nám extra zjavil a ukázal, lebo tak by sa nám to páčilo a tak by sme to my chceli. Iste by to bolo super, ale stačí aj toto. Veď dôležitý je koniec Ježišovho života. Podstatné je, že vstal z mŕtvych, žije a viacej neumiera. Ak tomuto uveríme, aj bez videnia, teda len z počutia, sme v Ježišových očiach blahoslavení.