„Dilexit nos“, štvrtá pápežova encyklika, obnovuje tradíciu a aktuálnosť myšlienok „o ľudskej a božskej láske Srdca Ježiša Krista“ a pozýva nás obnoviť jeho autentickú zbožnosť, aby sme nezabudli na nežnosť viery, radosť z toho, že sa dávame do služby, a na zápal poslania: pretože Ježišovo Srdce nás pobáda k láske a posiela nás k našim bratom a sestrám.
Alessandro Di Bussolo – Vatican News
„On si nás zamiloval“, hovorí svätý Pavol s odkazom na Krista (Rim 8, 37), aby sme objavili, že od tejto lásky nás ‚nikdy nič nemôže odlúčiť‘ (Rim 8, 39). Takto sa začína štvrtá encyklika pápeža Františka, nazvaná z úvodu „Dilexit nos“ a venovaná ľudskej a božskej láske Srdca Ježiša Krista: „Jeho otvorené srdce ide pred nami a očakáva nás bez podmienok, bez toho, aby vyžadovalo nejakú predchádzajúcu požiadavku, aby nás mohlo milovať a ponúknuť nám svoje priateľstvo: On nás miloval prvý (porov. 1 Jn 4, 10). Vďaka Ježišovi‚ sme spoznali a uverili láske, ktorú má Boh v nás‘ (1 Jn 4, 16)“ (1).
Kristova láska znázornená v jeho svätom Srdci
„V spoločnosti,“ – píše pápež – „v ktorej sa množia „rôzne formy zbožnosti bez odkazu na osobný vzťah s Bohom lásky“ (87), zatiaľ čo kresťanstvo často zabúda na „nežnosť viery, radosť z oddanosti službe, horlivosť poslania od človeka k človeku“ (88), Svätý Otec František navrhuje nové prehĺbenie na Kristovu lásku reprezentovanú v jeho svätom Srdci a pozýva nás obnoviť našu autentickú zbožnosť, pamätajúc, že v Kristovom Srdci „môžeme nájsť celé evanjelium“ (89): Práve v jeho Srdci „konečne spoznávame seba samých a učíme sa milovať“ (30).
Zdá sa, že svet stratil svoje srdce
Pápež František vysvetľuje, že stretnutím s Kristovou láskou „sa stávame schopnými tkať bratské putá, uznávať dôstojnosť každej ľudskej bytosti a spoločne sa starať o náš spoločný domov“, ako nás k tomu vyzýva vo svojich sociálnych encyklikách Laudato si ‘ a Fratelli tutti (217). A pred Srdcom Kristovým prosí Pána, „aby sa opäť zľutoval nad touto zranenou zemou“ a vylial na ňu „poklady svojho svetla a lásky“, aby svet, „prežívajúci uprostred vojen, sociálno-ekonomickej nerovnováhy, konzumizmu a antihumánneho využívania technológií, mohol znovu získať to najdôležitejšie a najpotrebnejšie: srdce“ (31). Pri ohlásení prípravy dokumentu na konci generálnej audiencie 5. júna pápež jasne povedal, že pomôže rozjímať o aspektoch „Pánovej lásky, ktoré môžu osvetliť cestu cirkevnej obnovy, ale aj ktoré môžu povedať niečo zmysluplné svetu, ktorý akoby stratil srdce“. A to v čase, keď prebiehajú oslavy 350. výročia prvého zjavenia Najsvätejšieho Srdca Ježišovho svätej Margite Márii Alacoque v roku 1673, ktoré sa skončia 27. júna 2025.
Význam návratu k srdcu
Encyklika o úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, je otvorená krátkym úvodom a rozdelená do piatich kapitol, zhromažďuje, ako bolo oznámené v júni, „vzácne reflexie predchádzajúcich magisteriálnych textov a dlhej histórie siahajúcej až k Svätému písmu, aby dnes celej Cirkvi znovu ponúkla tento kult nabitý duchovnou krásou“.
Prvá kapitola „Dôležitosť srdca“‚ vysvetľuje, prečo je potrebné „vrátiť sa k srdcu“ vo svete, v ktorom sme v pokušení „stať sa nenásytnými konzumentmi a otrokmi ozubených kolies trhu“ (2). Robí to tak, že analyzuje, čo rozumieme pod pojmom „srdce“: Biblia o ňom hovorí ako o jadre, „ktoré sa skrýva za všetkým zjavom“ (4), o mieste, kde „nezáleží na tom, čo sa ukazuje navonok alebo čo je skryté, tam sme my sami“ (6). K srdcu vedú otázky, na ktorých záleží: aký zmysel chcem, aby mal môj život, moje rozhodnutia alebo moje činy, kto som pred Bohom (8). Pápež poukazuje na to, že súčasná devalvácia srdca pramení z „gréckeho a predkresťanského racionalizmu, po kresťanského idealizmu a materializmu“, takže vo veľkom filozofickom myslení sa uprednostnili pojmy ako „rozum, vôľa alebo sloboda“. A nenašlo sa miesto pre srdce, „dokonca sa široko rozvinula myšlienka osobného centra“, ktoré môže všetko zjednotiť, totiž láska (10). Namiesto toho je podľa pápeža potrebné uznať, že „ja som moje srdce, pretože ono je to, čo ma odlišuje, konfiguruje v mojej duchovnej identite a dáva ma do spoločenstva s inými ľuďmi“ (14).
Svet sa môže meniť počnúc srdcom
Práve srdce „spája fragmenty“ a umožňuje „akékoľvek autentické puto, pretože vzťah, ktorý nie je budovaný srdcom, nie je schopný prekonať roztrieštenosť individualizmu“ (17). Spiritualita takých svätcov, ako bol Ignác z Loyoly (prijať Pánovo priateľstvo je vecou srdca) a svätý John Henry Newman (Pán nás zachraňuje tým, že hovorí k nášmu srdcu zo svojho svätého Srdca), nás učí, píše pápež František, že „pred Ježišovým Srdcom, živým a prítomným, naša myseľ, osvietená Duchom, rozumie Ježišovým slovám“ (27). A to má sociálne dôsledky, pretože svet sa môže zmeniť „počnúc srdcom“ (28).
„Gestá a slová lásky“
Druhá kapitola je venovaná Kristovým gestám a slovám lásky. Gestá, ktorými sa k nám správa ako k priateľom a ukazuje, že Boh „je blízkosť, súcit a neha“, vidíme v jeho stretnutiach so Samaritánkou, s Nikodémom, s prostitútkou, s cudzoložnou ženou a so slepcom na ceste (35). Jeho pohľad, ktorý „skúma hĺbku tvojho bytia“ (39), ukazuje, že Ježiš „venuje všetku svoju pozornosť ľuďom, ich starostiam, ich utrpeniu“ (40). Takým spôsobom, „že obdivuje dobré veci, ktoré v nás rozpoznáva“ ako v stotníkovi, aj keď ich ostatní ignorujú (41). Jeho najvýrečnejším slovom lásky je „pribitie na kríž“ po tom, čo oplakal svojho priateľa Lazára a trpel v Olivovej záhrade, vedomý si vlastnej násilnej smrti „z rúk tých, ktorých tak miloval“ (46).
Tajomstvo srdca, ktoré tak veľmi milovalo
V tretej kapitole „Toto je Srdce, ktoré tak veľmi milovalo“ pápež pripomína, ako Cirkev uvažuje a v minulosti uvažovala „o svätom tajomstve Pánovho Srdca“. Robí tak odkazom na encykliku Pia XII. o úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu Haurietis aquas, ktorá vyšla v roku 1956. Vysvetľuje, že „úcta k Srdcu Kristovmu nie je uctievaním orgánu oddeleného od Ježišovej osoby“, pretože adorujeme „celého Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, zobrazeného v jeho obraze, kde je zvýraznené jeho srdce“ (48). Obraz telesného srdca, zdôrazňuje pápež, nám pomáha v zbožnosti kontemplovať, že „láska Srdca Ježiša Krista, nezahŕňa len božskú lásku, ale rozširuje sa na city ľudskej náklonnosti“ (61) Jeho Srdce, cituje ďalej František Benedikta XVI. jeho obsahuje „trojitú lásku“: citlivú lásku jeho telesného srdca „a jeho dvojakú duchovnú lásku, ľudskú a božskú“ (66), v ktorej nachádzame „nekonečné v konečnom“ (64).
Najsvätejšie Srdce Ježišovo je syntézou evanjelia
„Videnia niektorých svätých, ktorí sú osobitne zasvätení Kristovmu Srdcu“, spresňuje pápež František, „sú krásnymi podnetmi, ktoré môžu motivovať a urobiť veľa dobrého“, ale „nie sú niečím, čomu by veriaci museli veriť, akoby to bolo Božie slovo“. Pápež teda pripomína, že nemožno povedať, že tento kult „vďačí za svoj pôvod súkromným zjaveniam“ Pia XII. Naopak, „úcta ku Kristovmu Srdcu je pre náš kresťanský život nevyhnutná, nakoľko znamená úplnú otvorenosť viery a adorácie voči tajomstvu Pánovej božskej a ľudskej lásky, a to až do takej miery, že môžeme znovu potvrdiť, že Najsvätejšie Srdce je syntézou evanjelia“ (83). Pápež nás potom vyzýva obnoviť úctu ku Kristovmu Srdcu aj preto, aby sme čelili „novým prejavom ‚duchovnosti bez tela‘, ktoré sa v spoločnosti množia“ (87). Je potrebné vrátiť sa k „vtelenej syntéze evanjelia“ (90) tvárou v tvár „spoločenstvám a pastierom zameraným len na vonkajšie aktivity, štrukturálnym reformám zbaveným evanjelia, posadnutým organizáciám, svetským projektom, sekularizovanému mysleniu, na rôzne návrhy predkladané ako požiadavky, ktoré sa občas niekto tvári, že ich vnucuje všetkým“ (88).
Skúsenosť lásky, „ktorá dáva piť”
V posledných dvoch kapitolách pápež František vyzdvihuje dva aspekty, ktoré „úcta k Najsvätejšiemu Srdcu má držať pohromade, aby nás naďalej živila a približovala k evanjeliu: osobnú duchovnú skúsenosť a komunitné a misijné nasadenie“ (91). Vo štvrtej časti s názvom „Láska, ktorá dáva piť“ znovu číta Sväté písmo a spolu s prvými kresťanmi spoznáva Krista a jeho otvorený bok v „tom, ktorého prebodli“ a ktorého Boh označuje za seba v proroctve knihy Zachariáš. Otvorený prameň pre ľudí, aby uhasil ich smäd po Božej láske, „zmyl hriech a nečistotu“ (95). Viacerí cirkevní otcovia spomínali „ranu v Ježišovom boku ako prameň vody Ducha“, predovšetkým svätý Augustín, ktorý „otvoril cestu úcte k „Najsvätejšiemu Srdcu ako miestu osobného stretnutia s Pánom“ (103). Postupne tento zranený bok, pripomína pápež, „začal nadobúdať podobu srdca“ (109) a uvádza niekoľko svätých žien, ktoré „rozprávali o skúsenostiach svojho stretnutia s Kristom, charakterizovaného spočinutím v Pánovom Srdci“ (110). Spomedzi ctiteľov modernej doby encyklika hovorí predovšetkým o svätom Františkovi Saleskom, ktorý svoj návrh duchovného života znázorňuje „srdcom prebodnutým dvoma šípmi, uzavretým v tŕňovej korune“ (118)
Zjavenia svätej Margite Márii Alacoque
Pod vplyvom tejto spirituality rozpráva svätá Margita Mária Alacoque o zjaveniach Ježiša v Paray-le-Monial od konca decembra 1673 do júna 1675. Jadro posolstva, ktoré nám odovzdáva, možno zhrnúť do týchto slov, ktoré svätá Markéta počula: „Hľa, to Srdce, ktoré tak milovalo ľudí a ktoré sa neštítilo ničoho až do vyčerpania a strávenia seba samého, aby im vydalo svedectvo o svojej láske“ (121).
Terézia z Lisieux, Ignác z Loyoly a Faustína Kowalská
O svätej Terézii z Lisieux dokument pripomína, že Ježiša nazýva „tým, ktorého srdce bije v jednote s mojím“ (134), a jej listy sestre Márii, ktoré pomáhajú nesústreďovať úctu k Najsvätejšiemu Srdcu „na bolestný aspekt“, ktorý mali tí, čo chápali pokánie ako „primát obety“, ale na dôveru „ako najlepšiu obetu, milú Kristovmu Srdcu“ (138). Jezuitský pontifik venuje niekoľko pasáží encykliky aj miestu Najsvätejšieho Srdca v dejinách Spoločnosti Ježišovej, pričom zdôrazňuje, že svätý Ignác z Loyoly vo svojich Duchovných cvičeniach navrhuje exercitantovi „vstúpiť do Kristovho Srdca“ v dialógu srdca so srdcom. V decembri 1871 zasvätil páter Beckx Spoločnosť Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a páter Arrupe tak urobil opäť v roku 1972 (146). Pripomína sa, že skúsenosti svätej Faustíny Kowalskej znovu predkladajú pobožnosť „so silným dôrazom na slávny život Zmŕtvychvstalého a na Božie milosrdenstvo“ a nimi motivovaný aj svätý Ján Pavol II. „úzko spojil svoje uvažovanie o milosrdenstve s úctou ku Kristovmu Srdcu“ (149). Keď hovorí o „útešnej pobožnosti“, encyklika vysvetľuje, že pred znakmi umučenia, ktoré uchováva Srdce Zmŕtvychvstalého, je nevyhnutné, „aby veriaci túžil odpovedať“ aj „na bolesť, ktorú Kristus prijal znášať z toľkej lásky“ (151). A žiada, „aby sa nikto nevysmieval prejavom veriaceho zápalu veriaceho Božieho ľudu, ktorý sa vo svojej ľudovej zbožnosti snaží utešiť Krista“ (160). Aby sme potom „túžiac ho potešiť, vyšli potešení“ a „aby sme aj my potešili tých, čo sa nachádzajú v každom druhu súženia“ (162).
Oddanosť Kristovmu Srdcu nás posiela k bratom
Piata a záverečná kapitola „Láska pre lásku “ prehlbuje komunitný, sociálny a misijný rozmer každej autentickej oddanosti Kristovmu Srdcu, ktorá, keďže nás „vedie k Otcovi, posiela nás k bratom“ (163). V skutočnosti je láska k bratom „najväčším gestom, ktoré mu môžeme ponúknuť na oplátku za lásku“ (167). Pri pohľade na dejiny spirituality pápež pripomína, že misionárske nasadenie svätého Charlesa de Foucauld z neho urobilo „univerzálneho brata“: „nechal sa formovať Kristovým Srdcom a chcel prijať do svojho bratského srdca celé trpiace ľudstvo“ (179). František potom hovorí o „zadosťučinení“, ako to vysvetlil svätý Ján Pavol II: „tým, že sa spoločne obetujeme Kristovmu Srdcu, ‚nad troskami‘ nahromadených nenávisťou a násilím možno vybudovať civilizáciu lásky, po ktorej sa tak túžilo, kráľovstvo Kristovho Srdca“ (182).
Poslanie zamilovať si svet
Encyklika opäť pripomína spolu so svätým Jánom Pavlom II. že „zasvätenie sa Srdcu Kristovmu „treba prirovnať k misijnej činnosti samotnej Cirkvi, pretože odpovedá na túžbu Ježišovho Srdca šíriť vo svete prostredníctvom údov jeho tela jeho úplnú oddanosť kráľovstvu“. Následne sa prostredníctvom kresťanov „láska vlieva do sŕdc ľudí, aby sa budovalo Kristovo Telo, ktorým je Cirkev, a aby sa budovala aj spoločnosť spravodlivosti, pokoja a bratstva“ (206). Aby sme sa vyhli veľkému riziku, ktoré zdôraznil svätý Pavol VI. a ktoré spočíva v tom, že v misii „sa veľa hovorí a veľa robí, ale šťastné stretnutie s Kristovou láskou sa nedá vyprovokovať“ (208), potrebujeme „misionárov v láske, ktorí sa stále nechávajú dobýjať Kristom“ (209).
Modlitba pápeža Františka
Text sa končí touto modlitbou pápeža Františka: „Prosím Pána Ježiša, aby z jeho svätého Srdca pre nás všetkých vytekali rieky živej vody, aby uzdravili rany, ktoré si sami spôsobujeme, aby posilnili našu schopnosť milovať a slúžiť, aby nás podnietili naučiť sa spoločne kráčať k spravodlivému, zjednotenému a bratskému svetu. A to až dovtedy, kým nebudeme spoločne šťastne sláviť hostinu nebeského kráľovstva. Tam bude vzkriesený Kristus, ktorý všetky naše rozdiely zharmonizuje svetlom, ktoré neprestajne prúdi z jeho otvoreného Srdca. Nech je vždy požehnaný!“ (220).
Preklad Martin Jarábek
