V jednom meste žili dvaja bratia nie práve najlepšej povesti. Boli v spojení s mafiánskymi rodinami a zastrašovaním, vydieraním a podvodmi nadobudli za krátky čas veľké majetky. A tak, keď starší z bratov náhle zomrel, takmer nik za ním nesmútil. Napriek tomu chcel jeho mladší brat usporiadať veľkolepý pohreb. Avšak ani jeden z kňazov, či už katolíckych, protestantských či ortodoxných ho nechcel pochovať. Vedeli ako žil a že nikdy v živote neprekročil prah žiadneho kostola. Naviac mladší brat požadoval, aby kňaz v pohrebnej kázni prehlásil, že jeho brat bol svätý. Za splnenie tejto podmienky dokonca ponúkol ako odmenu 50 000 dolárov. Jeden kňaz z veľmi chudobnej farnosti, ktorému sa priam rozpadal kostol napokon vyslúženie pohrebu aj s podmienkou prijal. Akurát žiadal, aby boli peniaze vyplatené už pred pohrebom. Nastal deň pohrebu a v kostole na okraji mesta sa tlačilo množstvo ľudí. Nie preto, žeby chceli vzdať poslednú poctu človeku, ktorý mnohým z nich ubližoval, ale zo zvedavosti. Rozchýrilo sa totiž, že kňaz vopred prijal peniaze a všetci chceli vidieť, čo bude. Pohreb začal ako zvyčajne, aj homília… ale pohrebný príhovor sa postupne premenil na výpočet hrozných vecí, ktoré zosnulý počas života urobil. Aký bol sebecký, násilný, skorumpovaný, starajúci sa iba o seba, cynický k druhým, pijan a nemravník a tak ďalej. Jeho brat sa zatiaľ celý červený a nahnevaný potil, sediac v prednej lavici. Napokon kňaz zvýšeným hlasom ukončil svoju homíliu slovami: Áno, bratia a sestry, tento muž nebol dobrým človekom. Ale v porovnaní s jeho bratom, ktorý tu sedí v prednej lavici, bol svätý!
Milí bratia a sestry. Každý rok po sviatku Svätého Ducha slávime sviatok všetkých svätých. Svätí sú ľudia, ktorí obstáli v skúške života, alebo už prešli procesom očistenia a môžu nosiť najväčší z titulov, aký človek môže dosiahnuť. Svätý.
Príbeh, ktorým som začal dnešnú homíliu ukazuje, že svätosť sa nedá kúpiť, nedá sa k nej dostať ako k iným titulom, ktoré si ľudia niekedy vedia získať pretvárkou, podplatením, korupciou, mocou či postavením. Nedá sa k nej dopracovať ani veľkolepým náhrobným kameňom či pompéznym pohrebom. Svätosť sa dá získať iba tak, že sa žije, pokiaľ má človek od Pána Boha na to ešte čas. Tento najväčší titul, ktorý nestráca platnosť ani vo večnosti, je vyjadrením osobného priateľstva a vzťahu s Bohom počas mnohých dní a rokov pozemského života.
Svätými sa nestávame automaticky, ale o tento titul treba bojovať. Byť skutočným veriacim v Krista znamená denný zápas so svetom, ktorý ma chce cez oči „sýtiť“ niečím príťažlivým, na chvíľu uspokojujúcim. To prísne: „odťať“ z Kristovho pohľadu pre mňa znamená vyhýbať sa hriešnym príležitostiam, vzdať sa už v zárodku túžby po niečom hriešnom. Uvedomujme si veľmi silne, že medzi tým, čo v živote dosiahnem či urobím, je len jedno rozhodujúce: prísť ku cieľu, ktorý mi určil Boh a tým je nebo. Všetci svätí, ktorých si dnes pripomíname, nám určite budú na tejto ceste pomáhať, pretože táto cesta nie je ľahká. Potrebujeme vieru a odvahu, aby sme po nej boli schopní kráčať. Príklad svätých a ich príhovor za nás sú pre nás povzbudením a pomocou.
Popri mnohých Cirkvou vyhlásených svätých, ktorých si pripomíname v rôzne dni roka, existuje nespočetný zástup svätých a mučeníkov, mužov, žien a detí spojených s Bohom putom večnej lásky, ktorých neoslavujeme menovite. Dnešný deň je zvlášť ich sviatkom. Mnohí z nich sú naši príbuzní, predkovia, ľudia, ktorých sme poznali, a ktorí sa vo svojej jednoduchej viere a láske dostali do bezprostrednej Božej blízkosti.
Svätí, ktorí opustili všetko a išli za Ježišom, boli ľuďmi ako my všetci. Tam, kde boli kedysi oni sme teraz my a tam, kde sú oni teraz, dúfame raz byť aj my.
Nech nám príhovor známych i neznámych svätých pomôže, aby sme raz boli vo večnom spoločenstve lásky s Bohom, ktorý jediný môže dať zmysel všetkým tým trápeniam i radostiam nášho putovania na tejto Zemi.