Bratia a sestry, v rozhlase vysielali anketu s deťmi. Otázka znela: čo by urobili, keby našli v betlehemskej maštali plačúce Dieťa Ježiša. Jedno Mu prialo pekný panelák, iné ochrancov pred Jeho nepriateľmi, atď. Zaujali ma odpovede dvoch detí. Jedno dievčatko Mu chcelo dať celú svoju lásku a chlapček by Ho tíšil slovami: Neplač, veď Ty si najväčší Kráľ.
Akú odpoveď by sme dali my, dospelí? Ako vnímame to betlehemské dieťa? Je skutočne pre nás Vykupiteľom, Láskou, ktorú nám doniesol? Ak poviem, že Vianoce sú zvlášť o láske, tak sa nebudem mýliť. Lenže aká je skutočnosť? Miesto radosti vidíme všade roztrieštenosť – v nás, aj vo svete. Ľudia si nedôverujú, stráca sa medzi nami úcta a láska. Cítime to na uliciach, v obchodoch, na športových podujatiach, v rodinách, na pracoviskách, v susedských vzťahoch, v cirkvi… Pýtame sa, kde je príčina roztrieštenosti? V egoizme! Keď vidíme iba seba, svoje záujmy, svoje víťazstvá, svoju pravdu, svoju slobodu, svoje brucho… sme ako deti, ktoré stratili rodičov a nevedia ako ďalej žiť… Roztrieštenosť v nás samých. Nie sme schopní sústrediť sa a pokojne žiť. Rozptyľuje nás tisíc vecí: naše priania, úzkosti, trpkosti, antipatie a sympatie k ľuďom, nálady a nechuť… To všetko potom vplýva na náš život. A tak si myslíme, že nášmu životu pomôžu rôzne zážitky a vzrušenia. Preto vyhľadávame rozličné oslavy, kde sa už nedokážeme zabaviť a rozveseliť bez alkoholu, vkladáme svoje nádeje do športu, kultúry, cestovania a mnohí uviaznu v chorobnej závislosti na peniazoch… Lenže to všetko je málo, je to chvíľkové a do nášho vnútra neprinesie pokoj, lebo nemáme vzťah k Bohu.
Čo máme robiť? Pozrime sa na Ježiša v jasliach. Prišiel, aby nám zjavil Lásku, ktorá chce všetkých objať, chce pomôcť nášmu životu, chce dať zmysel našej existencii. Od nás však očakáva, aby sme sa jeho Láske otvorili, aby sme ju prežívali. To je odpoveď na otázku, čo pre veriaceho človeka znamená narodenie Krista: Otvoriť sa Božej láske a prežívať ju.
Vysokoškolák rozpráva o Vianociach: Je to oslava najvznešenejšej udalosti v dejinách ľudstva. Nikto na svete rozumom nepochopí, ako sa mohlo stať, že Boh sa rozhodol darovať človeku seba samého. Je to krásne, ohromujúce a úžasné! Ľudstvo by malo padnúť na tvár do prachu pred touto premiérou lásky. A to ešte ani zďaleka netušíme, kto vlastne Boh je, kto sa nám to dáva. Nekonečne svätá Bytosť sa vrhá smrteľným skokom do priepasti sveta plného hriechu, biedy, strachu a bolesti. Čo Ho mohlo k tomu viesť? Nemôže to byť nič iné, iba nekonečná Láska!
To je zrelý prístup k Vianociam. Tento mladý muž chce ľuďom odkázať asi toto: Boh vás miluje a to aj napriek vašim malým i veľkým chybám, napriek zlým činom, ba aj zločinom. Ponúka svetlo, radosť, pokoj, lásku všetkým bez rozdielu. Pred Bohom človek nemusí mať strach, lebo Boh má srdce Otca. Prežime tieto Vianoce v hlbokej viere a vďačnosti, že Boh Otec nám dal Syna. Zaraďme sa medzi tých, ktorí Ježiša milovali od prvej chvíle Jeho pozemského života, slúžme Mu v našich blížnych a nachádzajme Ho v nich. Nielen v tých, ktorí s nami stoja okolo stromčeka, ale pozrime sa okolo seba a nájdime Ho aj v tých, ktorí túžia po troche našej lásky, porozumení, úsmevu a po stisku ruky, lebo práve v nich je Kristus.
Pred časom časopis Život uverejnil príbeh istej riaditeľky Detského domova. Hovorí, že pracovný deň začína modlitbou alebo liturgiou a potom sa už ponáhľa do Domova, aby sa s deťmi mohla pomodliť, dala im dajaký darček a krížik na čelo pred odchodom do škôlky alebo školy. Keď sú všetky deti doma, urobí dvadsať krížikov. Prečo? Odpovedá takto: Tieto deti musia mať istotu, že aj keď ich opustili rodičia, Boh ich nikdy neopustí. Som presvedčená, že viera im bude pomáhať aj v samostatnom živote, aby sa nedali na zlé chodníčky.
Bratia a sestry, nestačí počas Vianoc hovoriť, že Boh nás miluje, ale my musíme Božou láskou naplniť svoje srdcia. Keď bude v nás, dokážeme ju štedro rozdávať aj do tohto sveta, rodín, vo farnosti, na pracoviskách aj v našom národe…