Bratia a sestry, Ježišovo zmŕtvychvstanie je bezpochyby demonštráciou Božej moci. Dnes sa nechcem zamýšľať, ako to Boh spravil. Vieme, že vzkriesenie mŕtveho tela je z racionálneho hľadiska nepochopiteľné a nemožné. Môžeme len žasnúť a ostať stáť v tichom úžase nad tým, ako Boh pôsobí. Môžeme sa tešiť, že moc smrti nemá posledné slovo. Môžeme sa nechať preniknúť pokojom a istotou, že tak  ako Boh konal pri svojom milovanom jednorodenom Synovi, raz bude konať aj pri nás.

Dnes sa predovšetkým chcem zamyslieť nad tým, aké reakcie medzi ľuďmi Ježišovo vzkriesenie vyvolalo. Táto jedinečná udalosť v dejinách rozdeľuje ľudí v zásade na dve skupiny. Na neveriacich a na veriacich.

Pozrime sa, ako evanjelista Matúš opisuje reakciu neveriaceho človeka na udalosť Ježišovho vzkriesenia. Strážcovia sa pred ním triasli od strachu. Ostali ako mŕtvi.  Pre neveriaceho človeka je vzkriesenie Ježiša Krista hrôzou, pohromou, hotovou katastrofou. Prečo? Jednoducho preto, lebo „Sudca“ je nažive. Keď sme Ho neprijali ako Záchrancu, odmietli ako Spasiteľa, čo od Neho  môžeme z ľudského hľadiska očakávať ako od „Sudcu“? Že nám bude milostivý? Že sa nad nami zľutuje?

Na rímskych strážcoch strážiacich hrob vidíme, že sa triasli od strachu a ostali ako mŕtvi –  to je skutočná ilustrácia toho, čo čaká neveriaceho človeka pri stretnutí so vzkrieseným Kristom – strach… My to síce neradi počúvame, ale taká je pravda

Azda aj preto sa snaží neveriaci človek udržať Ježiša “mŕtveho”, udržať Ho v hrobe. Mŕtvy nás už predsa nebude napomínať,  mŕtvy nám už predsa nič nemôže a nedokáže, že sme sa mýlili, že sme nič nepochopili. Neveriaci človek si radšej vymyslí rozprávku o tom, ako Ježiša v noci ukradli z hrobu stráženého profesionálmi Jeho amatérsky, vystrašení a urývajúci sa učeníci, ktorí si počíhali  kým rímsky strážnici pokojne zaspia a potom začali všade rozhlasovať, že vstal z mŕtvych… Aké je smutné a úbohé, keď sa človek nevie pozrieť pravde do očí!

A aká je reakcia na zmŕtvychvstanie veriacich? Tam sa  objavuje bázeň. Je to zmes úžasu a strachu z mystéria vzkriesenia. Strach je typická ľudská reakcia na niečo nepoznané.  Bázeň veriaceho je však odlišná  od strachu, ktorý prežívajú neveriaci. Veľmi pekne tento rozdiel opisuje nemecký religionista Otto, keď hovorí o mysterium tremendum a mysterium fascinans. Mysterium tremendum je strach z Boha, ktorý je nevyspytateľný a nečitateľný,  ktorý nám môže ublížiť a potrestať nás. Na druhej strane je tu mysterium fascinans. To je bázeň, ktorá nás zároveň priťahuje,  fascinuje a napĺňa radosťou a vnútorným pokojom. Preto aj o ženách čítame: Rýchlo odišli od hrobu a so strachom i s veľkou radosťou to bežali oznámiť jeho učeníkom. Pre veriacich je to teda radosť.

Táto radosť nemôže ostať iba v súkromnej rovine. Treba sa o ňu podeliť. Treba ju hlásať, šíriť ďalej. Ženy z Evanjelia to chápu a konajú: bežia to oznámiť jeho učeníkom. Bežme aj my! Zvestujme svojim blízkym, že Ježiš žije! Zvestujme túto dobrú správu evanjelia všetkým zarmúteným a smútiacim! Tým, ktorí sú v depresii života! Zvestujme, že stále je tu ešte nádej pre človeka!

Drahí bratia, sestry, Ježišovo vzkriesenie vtedy neotriaslo len zemou, ale predovšetkým samotnými ľuďmi, ich vierou, resp. nevierou a ich postojmi. Kde sa v tom všetkom ocitáme my?

Pre mňa je dnešný deň vzkriesenia Ježiša Krista základom radosti a vďačnosti. Vo vzkriesenom Kristovi totiž spoznávam svojho osobného Vykupiteľa a viem, že moje večné spasenie je isté. Túto radosť, vďačnosť a istotu spásy prajem dnes aj všetkým Vám.