Ježišov príbeh o zlých vinohradníkoch bol určený židom a predstaviteľom a farizejom. Tí pozorne sledovali všetko, čo Ježiš robil a hovoril. Bolo to podobenstvo nielen o nich, ale aj o dejinách izraelského národa.
Stačí sa pozorne začítať do Starého Zákona, aby sme videli, ako často zrádzali Boha. Tí sluhovia, ktorí v podobenstve mali vinohradníkom pripomínať ich povinnosti – to sú proroci, ktorých v rozličných situáciách Pán posielal národu.
Proroci ich upozorňovali na zlé činy, ktorých sa dopúšťali, a volali k ich pokániu.
Reakcia na starozmluvných prorokov je stručne opísaná v Ježišovom podobenstve, a to obrazom toho, ako sa nájomcovia vinice správali k poslom.
Keď Ježiš hovorí v podobenstve o synovi, ktorého poslal majiteľ vinice k vinohradníkom, myslí na seba samého. On prišiel nielen ako prorok v celkom jedinečnom zmysle, ale ako niekto, kto je omnoho viac ako prorok. On je Syn, ktorý chce aby si nanovo obnovili vzťah k Bohu. On je zároveň ten, ktorý prináša veľké odpustenie.
Ako ho prijmú predstavitelia národa, ku ktorému bol poslaný? Vinohradníci majiteľovho syna zabili a vyhodili z vinice. Ježiš bude usmrtený. Dali Mu najavo, že v tomto meste niet pre neho miesta.
Podobenstvo je na jednej strane smutné, keď hovorí o tvrdých, srdciach tých, ku ktorým Pán Boh posielal svojich poslov, ku ktorým poslal svojho Syna.
Na druhej strane je to optimistické podobenstvo. Optimistická perspektíva je vyjadrená slovami citovanými zo žalmu: “Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná”? Kameň, ktorý zavrhli stavitelia ako nevhodný na stavbu, ten kameň sa z Pánovho rozhodnutia stal najdôležitejším, základným kameňom. To sú slová o Ježišovi Kristovi. Ľuďmi bol ukrižovaný, ale Pán Boh ho vzkriesil. Ľudia ho odmietli ako nevhodného pre spoločenstvo Božieho kráľovstva, ale práve On sa stal neodmysliteľným základom Božej cirkvi. „To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná”
Nečakali to Ježišovi nepriatelia, ale Pán to urobil. Boh sa nedá obmedzovať ľudským očakávaním, lebo jeho myšlienky prevyšujú ľudské myšlienky tak, ako nebo prevyšuje zem.
Slová v našom texte, že Pán vinice svoju vinicu prenajme iným, znamenajú, že Boh sa nevzdáva svojho projektu. Z cirkvi, ktorú založil Ježiš Kristus, ktorej základom je Ježiš Kristus, sa má stať spoločenstvo, ktoré žije v Božej zmluve, spoločenstvo, ktoré sa má bezvýhradne orientovať na Pána Boha, spoločenstvo, na ktorom má byť vidno, ako majú ľudia nažívať medzi sebou.
Keď vyriekneme tieto slová, zamrazí nás. Na jednej strane sme síce vďační za všetko, čo sa v cirkvi uskutočnilo a uskutočňuje z Božej vôle. Ale nemôžeme si zatvárať oči pred množstvom vecí, ktoré boli a ktoré sú v cirkvi v krikľavom rozpore s Božou vôľou. Toto sú slová aj o minulosti, aj o prítomnosti, aj o nás. Keď prečítané podobenstvo vztiahneme na seba, na dnešnú cirkev, ale aj osobne každý na seba, nadobúda ono hrozivú vážnosť.
Dnes by sme sa mali vážne zamyslieť nad tým, čo toto podobenstvo chce nám osobne povedať, a potom odvodiť z neho čím viac dôsledkov smerujúcich k náprave života.