Bratia a sestry. „Prečo? Prečo sa nestane zázrak?“ táto otázka už určite ležala na srdci aj nám. Zázrak, ktorý by všetko zmenil, očakávame v nekonečne dlhom a vyčerpávajúcom utrpení starých a nevládnych ľudí. Túžime po ňom vtedy, keď ťažká diagnóza obrátila pokojný rodinný život naruby. Po zázraku prahneme, keď sa naše deti vybrali cestou, z ktorej máme strach… V týchto a mnohých iných situáciách sa v nás vždy nanovo formuje otázka spojená s túžbou: Prečo sa nestane zázrak? Ideme až tak ďaleko, že precestujeme stovky kilometrov, aby sme sa dostali na miesta, kde sa  „zázraky“ alebo „zjavenia“ dejú.

Aj ľudia z dnešného evanjelia čakali na zázrak. V nádeji množstvo chorých, slepých a ochrnutých čakalo pri Ovčej bráne. Bethesda bolo miesto, kde anjel z času na čas zostupoval do rybníka a rozvíril vodu. Ten, kto prvý vošiel do zvírenej vody, bol uzdravený, čo by bol akokoľvek chorý.

Nikdy som nehovoril o zázračných miestach. Keď počúvam, že tam a tam je nejaké miesto, kde dochádza k uzdraveniam a zázrakom, som dosť skeptický. Uvedomujem si ale, že aj v dobe Ježiša Krista boli miesta, kde niektorí ľudia našli uzdravenie. Zaujímavé je, že ich Ježiš neznevažoval. Nepovedal tým zhromaždeným pri Bethesde, že je zbytočné tu sedieť a čakať na nejaký Boží zázrak, že nič také nemôže prísť…

Nechcem na základe tohto textu vytvoriť dáku novú teologickú tézu o miestach uzdravenia, ani nechcem odpovedať, či a kde také miesta existujú dnes, ale samého ma zarazilo, že evanjelista Ján opísal tento rybník ako miesto, kde anjel robil zázraky a pomohol mnohým ľuďom.

Mnohí však na zázraky v živote neveria. Albert Einstein hovorí, že existujú iba dva spôsoby ako žiť svoj život. Jedným z nich je žiť tak, akoby zázraky neexistovali a ten druhý, ako keby všetko, čo prežívame, bol zázrak.

Patrick Theillier, ktorý je vedúci zdravotného strediska v Lurdoch hovorí, že Boh uzdravuje a koná zázraky, „aby príslušný človek začal žiť inak“. Dodáva: “Pre mňa je uzdravenie premenou – nielen fyzickou, ale aj psychickou a duchovnou. To je skúsenosť, ktorú som prežil so všetkými uzdravenými. Ich život už nie je ten istý. Stretli živého Boha, ktorý v nich koná a pôsobí. Po takomto uzdravení už nemôžu vidieť veci tak, ako predtým. Každý zostáva prirodzene slobodný, to je veľká sloboda Božích detí. Ale ja som život týchto ľudí po ich uzdravení veľmi veľa študoval a vydal som mnoho kníh – ich život už nie je taký, aký bol predtým. Myslím si, že my všetci sme povolaní prežiť takúto skúsenosť.”

Zázraky sa dejú každý deň, každú svätú liturgiu, kedy sa chlieb a víno zmení na Telo a Krv Kristovu. Možno  sme to prestali vnímať ako zázrak, zovšednelo nám to, mnohokrát si to už ani nevšimneme… Nemusíme cestovať stovky kilometrov, stačilo by prijať pozvanie na svätú spoveď a prijať Eucharistiu. Boh prichádza pod spôsobom chleba a vína k nám tak, ako prišiel do Bethesdy a chce nás uzdraviť a premeniť. Sami vidíme, že mnoho ľudí sa zháňa po “zázrakoch”, alebo cestuje na vzdialené miesta, ale ten najväčší dar a zázrak prijať nechce… Nechce, pretože by bolo nutné niečo urobiť. Museli by sa vzdať svojho hriechu… Museli by odpustiť svojmu bratovi, sestre, susedovi… Museli by preukázať lásku a milosrdenstvo… Museli by sa na verejnosti správať čestne, poctivo… Museli by byť dobrým manželom, otcom, matkou, synom, dcérou… Museli by byť poctivým študentom, pracovníkom… Museli by prijať Božie pravidlá… a to je už niečo, čo nám mnohokrát nechuti.

Bratia a sestry – “Prečo? Prečo sa nestane zázrak?”, to si hovoríme mnohokrát. Najväčší zázrak sa deje na oltári každú liturgiu aj v našom chráme. Stačí sa vzdať hriechu a prijať Jeho pozvanie. A tento „Zázrak“ zmení náš život, nás samých. Avšak udeje sa až vtedy, keď zanecháme spôsoby ktoré nie sú v súlade s Božím prikázaním a prijmeme Ježiša do svojho života. Sme ochotní sa do toho pustiť?