o Štefan Ivančo. 8. Januára 1951 napísal cirkevný tajomník z Humenného na KNV do Prešova list tohto znenia: „Štefan Ivančo, bývalý gréckokatolícky dekan v Zubnom, verejné vystúpenie proti Akcii „P“ – hlásenie.
Dňa 8 Januára 1951 návšteve cirkevného dôverníka v Zubnom tento oznámil, že ich duchovný Štefan Ivančo, zjednotený farár, dňa 7. Januára 1951 vyhlásil v Kostole z kancľa, že odvoláva svoj podpis na pravosláviu a prosí veriacich, aby mu odpustili, že sa previnil voči ním, keď podpísal pravosláviu, že sa dnešným dňom vracia späť ku Gréckokatolíckej cirkvi. Ďalej prosí veriacich, aby aj oni nezapredali svoje duše. Podobne vyhlásil aj v obci Pichne, Nechválovej Polianke. Dňa 8. Januára 1951 takisto vyhlásil aj v Adidovciach. Keď som sa to dopočul, išiel som ihneď menovaného navštíviť za prítomnosti Jána Balinta knihou na sekretariáte KSS v Humennom. Keď som vošiel dnu, strašne sa farár rozkríkol, že on likviduje pravosláviu. Bol veľmi rozčúlený a triasol sa celý, ako aj manželka menovaného. Keď som sa spýtal, čo ho k tomu vedie, že sa naraz stal verejným nepriateľom ľudu, hovoril, že jeho svedomie mu to káže. Ďalej hovoril, že on nemôže zapredať Pána Boha. Súdr. Balint sa spýtal, či pravoslávny sa nemodlia k tomu istému Pánu Bohu. Hovoril, že nie. Spýtal som sa menovaného, či si je vedomý, čo robí, hovoril, že je a že robí dobre. Vec som ihneď oznámil pol. tajomníkovi súdr. Tipčukovi so žiadosťou aby zariadil menovaného izolovať preto, že mohol by podobne ďalej vyhlasovať. Menovaný bol ihneď zaistený. Bolo však potrebné zaistiť aj manželku menovaného preto, že ona bola na príčine a na jej žiadosť sa toto odohralo. Podotýkam, že veriaci v tejto obci boli týmto vystupovaním proti farárovi, a keď spozorovali, hneď mi prípad hlásili s tým, že prečo farára neodstránime.
Na vedomie zasielam v odpise Slovuc v Bratislave. Podpis cirkevného tajomníka ONV (nečitateľný).”
Štefan Ivančo sa narodil 14. Augusta 1889 v meste Pueblo v Colorade v USA. Jeho otec Juraj Ivančo (Gyӧrgy Ivancsó) bol krčmárom a pochádzal z Nižných Sloviniek. Matka Mária, rod. Kolesárová, pracovala v domácnosti. Mal sestru Ilonu, ktorá žila v Košiciach.Otec Ivančo študoval na gymnáziu v Košiciach a teologické štúdia absolvoval v Prešove. Po získaní absolutória z teológie uzavrel sviatosť manželstva s Gizelou Adamkovičovou, dcérou gréckokatolíckeho kňaza Antona , farára v Zubnom. Boh im požehnal deväť detí.
Kňazskú vysviacku prijal 21. Septembra 1913 v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Prešove.Ako novokňaz sa stal správcom farnosti Porúbka pri Humennom. V roku 1920 bol preložený do Hodermarku (dnešné Ihľany) na Spiši. V roku 1927 sa stal správcom farnosti Štefanovce. V roku 1933 bol vymenovaný za správcu farnosti v Zubnom, kde pôsobil až do začiatku roku 1951. V roku 1947 bol vymenovaný za asesora.
V roku veľkej skúšky odolával tlaku a nechcel podpísať prestup do Pravoslávnej cirkvi. Dosvedčuje to záznam nezjednotených duchovných z 27. Januára 1952, ktorí zostali na území Prešovského kraja. Bydlisko jeho a jeho rodiny bolo nezistené. Žiaľ, neskôr pod veľkým psychickým nátlakom podpísal prestup do Pravoslávnej cirkvi. Je zaujímavé, že ani jeho manželka, ani deti, ani veriaci vtedy do chrámu nechodili. Po ôsmich mesiacoch, na prvý vianočný deň 7. Januára 1951 (podľa juliánskeho kalendára), odvolal svoj podpis, ako je uvedené vyššie. Bolo dojímavé, keď si na začiatku sv. liturgie priznal chybu a poprosil veriacich a osobne manželku o odpustenie. Vtedy ho zažaloval miestny učiteľ, a tak hneď v noci prišli po neho príslušníci ŠtB a cirkevný referent. Manželke pri lúčení povedal: „Mamočka, ja už musím ísť svojou cestou.“
V dôsledku toho bol vo vyšetrovacej väzbe v Štátnej súdnej väznice v Bratislave. Bol väznený od januára do júna 1951. Prof. Mikuláš Russnák vo svojom denníku svedčí o tom, že otec Ivančo svoj podpis odvolal. Preto ho zatvorili a držali na neznámom mieste. Odtiaľ ho eskortovali do TNP v Močenku pri Nitre. V tábore ochorel. Bol preložený do štátnej nemocnice v Nitre, kde sa o neho starali rehoľné sestry vincentky. Počas jedinej návštevy manželky vo väzení jej povedal, že ho počas vyšetrovania bili, aby ho zlomili, ale nepodarilo sa im to.
Po krátkej chorobe zomrel v nemocnici 28. Decembra 1951. Jeho telesné ostatky boli pochované na mestskom cintoríne v Nitre. Pohrebné obrady bez pomoci rodiny zorganizoval Rímskokatolícky farský úrad v Nitre, rehoľné sestry vincentky a členovia Katolíckeho kruhu v Nitre, medzi ktorých patrila aj rodina Kutruszovcov. Ich pričinením bol postavení aj náhrobný pomník (obelisk).