Drahí bratia a sestry, asi mi dáte za pravdu keď poviem, že medzi najťažšie chvíle rodičovského života patria dni, kedy sa trápite pre svoje deti. Nech už ide o ich zdravie, poruchy v správaní alebo o rôzne poblúdenia v živote, vždy ide o bolesť v srdci rodiča, ktorý si nevie dať rady.
Táto skúsenosť je všetkým známa. Preto sa dokážeme ľahko vžiť do pocitu otca, ktorý v dnešnom evanjeliu hľadal pomoc pre svojho syna. Najprv túto pomoc hľadal u apoštolov, avšak neuspel. A neskôr u samotného Krista, ktorý uzdravil jeho syna.
Z evanjelia nevieme usúdiť, čo tomuto chlapcovi bolo. Mohlo ísť o nejakú psychickú chorobu, či posadnutie. Ale vieme, že uzdravenie chlapca nastáva až vtedy, keď Kristus pohrozil zlému duchovi. Ten z neho vyšiel a chlapec bol zdravý. Chápeme, že jeho otec mal strach. Strach, ktorý prežíva každý rodič. Skúsme sa dnes sústrediť na Otca. Otca, ktorý veľmi trpel pre svoje dieťa. Tento muž – otec sa tak stáva posilou, povzbudením a jeho konanie návodom pre všetkých rodičov, ktorí sa trápia kvôli svojim deťom. Je to povzbudenie pre chvíle, kedy si uvedomia, že už urobili všetko, čo bolo v ich silách a ich nádej sa upiera už len ku Kristovi.
Ako som už povedal, otec prežíval strach. Existujú rozličné druhy strachu. Strach pred ohrozením života, pred nebezpečenstvom, pred rozličnými obmedzeniami, násilím atď. Strach, ktorý je v službe pudu sebazáchovy je dobrý, užitočný. Za tento strach môžeme ďakovať Bohu. O tomto strachu dnes ale hovoriťnechcem.
S ľudskou existenciou sú spojené aj iné druhy strachu. Vo filozofickom a psychologickom uvažovaní sa rozlišujú dva druhy strachu, ktoré majú dve rozdielne pomenovania, a to: „strach“ a „úzkosť“. Ten prvý typ – “strach” je charakterizovaný tým, že vieme povedať, čoho alebo koho sa bojíme. Môže to byť strach pred skúškou, z choroby, nehody, prírodnej katastrofy, zo straty niečoho, alebo niekoho, zo sklamania atď. Pre ten druhý typ, ktorý nazývame “úzkosť” je charakteristické, že nedokážeme jasne povedať, čoho sa bojíme. Skoro by sa dalo povedať, že je to úzkosť zo života – z existencie…
Známy dánsky teológ a filozof Soeren Kierkegaard ktorý na túto tému napísal knihu, povedal, že úzkosť má svoje korene v tom, čo v teológii nazývame „originálnym hriechom“. On teda odvodzuje úzkosť z pocitu viny, ktorý má človek pred Bohom za to, že sa vzbúril proti nemu. V knihe Genezis je vzbura opísaná ako prvý hriech v raji. Iní filozofi hovoria, že vznik úzkosti je nejakým spôsobom spojený s našou existenciou vôbec.
Nech je to akokoľvek, môžeme povedať, že pocit strachu a úzkosti poznáme pravdepodobne všetci. A poznal ho aj otec z dnešného evanjelia. Aj dnešní rodičia nesú na svojich pleciach bremeno strachu i úzkosti o svoje detí.
Max Lucado vo svojej knihe Bez strachu píše: „Strach nikdy nenapísal symfóniu či báseň, nevyjednal mierovú zmluvu ani nevyliečil chorobu. Strach nikdy nevytiahol rodinu z biedy ani krajinu z fanatizmu. Strach nikdy nezachránil manželstvo ani firmu. Odvaha áno. Urobili tak ľudia, ktorí sa odmietli radiť so strachom či krčiť pred svojimi obavami.“
Všetci vieme, že niekedy sa naše problémy stratia vo chvíli, keď o nich hovoríme. Podeliť sa s druhými o to, čo nás paralyzuje, má liečivé účinky. Náš strach môže zmiznúť už len vedomím, že v tom nie sme sami. Ak nám iní rodičia potvrdia, že aj oni prežívajú niečo podobné ako my, môžeme si byť vzájomne oporou a povzbudením. To, že o niečom nechceme hovoriť, je v konečnom dôsledku tiež len prejavom strachu – bojíme sa, že nás druhí vysmejú, odsúdia… Vyslovením problému prichádzajú aj riešenia.
Prvý prejav strachu, ktorý sa vo Svätom Písme spomína prežíva Eva, ktorá sa bála, že Boh im niečo nechce dopriať, keď im nedovolil jesť z jedného, jediného stromu z celého raja. Milí rodičia, nevidíte sa v tom? Nie sú aj tie vaše strachy často o tom, že ČO AK… Vy rodičia hľadíte do budúcnosti často s vymyslenými scenármi, ktoré sa nikdy neuskutočnia. Náš strach nad nami víťazí vtedy, keď prestávame dôverovať Bohu. Tak zvíťazil aj nad Evou v raji a narušil dokonalú jednotu človeka s Bohom. Skrze modlitbu sa stretávame s naším Stvoriteľom a obnovujeme s ním stratenú dôveru. Ak sa neposilňujeme stretnutiami so živým Bohom, v našom živote chýba nádej. Modlitba je studnicou, v ktorej sa rozplynú všetky – nielen rodičovské strachy. Vždy, keď sa rodič modlí, Boh na to odpovedá. Modlitba nikdy neostáva nevypočutá. Aj vtedy, keď to nevidíme, či nie je to podľa našich predstav.
Drahí bratia a sestry ako som povedal, medzi najťažšie chvíle rodičovského života patria dni, kedy sa trápite pre svoje deti. Ale aj tieto dni môžete prežívať s Bohom, povedať mu o trápeniach, strachu a úzkosti. Len nezostávajte sami.