Drahí bratia a sestry!

Jeden kňaz o dnešnej nedeli povedal tieto slová: „Je to ťažká nedeľa. Po svojom vstúpení na nebo tu totiž Ježiš už nie je. A rozprávať o Svätom Duchu je ťažké. Áno, ľahšie sa nám rozpráva o druhej Božskej osobe – o Ježišovi, ako o Svätom Duchu. Ale musíme si priznať, že vždy hovoríme o tom istom Bohu, len v inom preukázaní sa.

Dnes sme v evanjeliu počuli Ježišovu výpoveď o tom, že z kresťanov budú tiecť prúdy živej vody. Čo nám týmito slovami chce Pán Ježiš povedať? Nie je to nič iné ako symbolická reč o práve spomínanom Svätom Duchu. Ináč povedané: tí, ktorí veria v Ježiša a dajú sa pokrstiť, stanú sa „nositeľmi Ducha“ alebo prameňmi, z ktorých Svätý Duch vyviera ako voda. Slovo „krst“ totiž znamená niečím nasiaknuť, alebo sa nechať niečím naplniť. Pri krste je to podobne, ako keď namočíte špongiu do vody. Keď ju z nej následne vytiahnete, zo všetkých jej pórov vyteká voda.

A tak je to aj s nami. Pri krste sme všetci do svojho života prijali Svätého Ducha. Aj my sme nasiakli Svätým Duchom. Nechali sme sa ním naplniť, ako špongia vo vode. Potom môžeme zo seba vydávať a šíriť Božieho Svätého Ducha.

Aj my sa dnes môžeme pýtať: ako sa v nás pôsobenie Svätého Ducha má prejavovať? Predovšetkým si máme uvedomiť, že Svätý Duch vždy poukazuje a vedie k Ježišovi Kristovi. To teda určuje aj naše poslanie – zvestovať Ježiša Krista, hovoriť a učiť o ňom, pozývať k nemu ostatných a povzbudzovať ich k tomu, aby mu zverili svoj život.

Okrem toho, Svätý Duch je rovnako zdrojom vnútornej radosti. Svätý Duch daruje čistú, pravú a nefalšovanú radosť. Radosť by mala byť jedným z typických prejavov kresťana. Nie je nič smutnejšie ako pohľad na skleslého, skľúčeného, smutného a nešťastného kresťana. Je však aj pochopiteľné, že v živote nemáme vždy dôvod na radosť, úsmev. No predsa jeden dôvod je tu stále – Boh nás miluje. Chce nás mať jedného dňa pri sebe. A taktiež nám sľubuje, že nás neopustí, ale bude s nami každý deň. Či azda toto nie sú dostatočné dôvody na radosť?

Je smutné, že práve my kresťania zabúdame na túto skutočnosť a niekedy sa viac podobáme na kôpky nešťastia, ktoré treba poľutovať, než na pramene Božieho Ducha a radosti. Dovoľme preto Božiemu Duchu, aby nás naplnil radosťou. Kiežby sa radosť stala naším životným charakterom.

Pravdou je, že človek túži po radosti. A my sa chceme tešiť. Dôkazom toho je, že človek si vymyslel a aj vymýšľa množstvo spôsobov na to, aby sa tešil. Jedným z nich je alkohol, ďalším sú zase drogy či neviazaný štýl života. Všetko to však povznáša náladu človeka len na chvíľku. Všetko to v človeku vyvoláva iba chvíľkovú radosť, ktorá však v sebe nemá pevný základ. Je to svojim spôsobom falošná radosť. Keď totiž človek vytriezvie, je znova tam kde bol a cíti sa možno ešte horšie.

Radosť, ktorú nám chce dať Svätý Duch je stav vnútorného pokoja, vnútornej vyrovnanosti a rovnováhy. Je to stav naplnenosti Svätým Duchom. Je to niečo čisté, nefalšované, úprimné, pretože to pochádza od Boha.

Bratia a sestry, posledná vec, ktorú chcem dnes zdôrazniť, sa skrýva priamo v dnešnom evanjeliu: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody. To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili“.  Človek nikdy nemôže byť prameňom živej vody, prameňom Svätého Ducha sám zo seba. Pokiaľ máme byť prameňmi, potom musíme byť napojení na Prameň. Nuž a tým nie je nikto iný ako Ježiš. Preto prichádzajme k Ježišovi pri liturgických sláveniach, osobnej modlitbe. Nasiaknime sa jeho Duchom, jeho zmýšľaním ako špongia a potom z neho čerpajme, ako z nevyčerpateľného zdroja, ktorý je tu pre nás všetkých až do konca vekov!

Sláva Isusu Christu.