Milí bratia a sestry! V rozhovoroch mi niekedy starší ľudia povedia: Modlím sa za pokojnú a tichú smrť. Niekoľkí dokonca prezradili, že už majú pripravené aj šaty, v ktorých chcú byť pochovaní a prichystané miesto na cintoríne. Hoci sa s takouto prípravou stretávam, nikdy som ju nevnímal ako rezignáciu – únik zo sveta, ale ako vážne počítanie so smrťou. Popri spomínaných prípravách je často i želanie, aby nezomierali sami, v cudzom prostredí. Priali by si, aby pri nich boli ich najbližší, tí, ktorých milujú. Určite nemožno nič namietať proti takýmto túžbam. Sú prirodzené, ľudské.

Ako odlišne však zomieral Ježiš… Potupený, zbičovaný, opľutý, nahý, popravený na kríži. Jeho údelom bola smrť, aká patrila v tej dobe len otrokom a politickým vzbúrencom.

Celkom odlišne od prirodzených ľudských túžob zomieral Ježiš… V akej spoločnosti!… Medzi dvomi lotrami. Poslednú spoločnosť pred smrťou mu robili dvaja odsúdení – pravdepodobne za lúpež či vraždu. Jeden z nich sa Mu dokonca otvorene vysmieval. Teda ani náznak po pokojnej smrti, po porozumení, po ľudskej blízkosti… Hrozný údel! Nijaká lákavá predstava!…

Avšak v Ježišovom skonávaní medzi lotrami je, bratia a sestry, kus dobrej zvesti.

Na mieste zvanom Lebka, sa nám najvýraznejšie ukazuje, ako nás má Boh rád. Tam, kde ľudia zabíjajú Božieho Syna, tam lotor a vrah vstupuje do raja ako prvý.

Dnešný piatok zvykneme nazývať Veľkým. No pre nás sa Veľký piatok stane vskutku Veľkým až vtedy, keď ako lotor na kríži v pokore a v dôvere Ježiša požiadame o odpustenie.

Určite máme o zomieraní iné predstavy a nechceli by sme dokonávať svoj život tak, ako Ježiš. Aj dvanásti učeníci mali od Ježiša úplne iné očakávania; boli zmätení a sklamaní, keď sa nestal kráľom, ktorý býva v paláci, panovníkom, ktorý premôže a vyženie nepriateľov Božieho ľudu Rimanov. Len jeden – ten “lotrovský učeník“, ktorý visí po Ježišovom boku na kríži, sklamaný nebol. On patrí k nádhernému posolstvu, k dobrej zvesti – evanjeliu, kde sa z posledného stáva prvý, z vraha svätý.

Pred Bohom nie sme lepší než onen lotor, nemáme právo sa k nemu pyšne a pohŕdavo obracať chrbtom. Veď či Ježiš nezomieral aj za nás? Či to miesto zvané Lebka nie je aj náš súčasný svet?

Dvere do raja sú kvôli tejto Kristovej obeti aj nám opäť otvorené. No vždy tu budú aj dvaja lotri – z ktorých jeden sa rúha a druhý v pokání modlí. Je na nás, bratia a sestry, či dokážeme ako ten druhý lotor v pokore prosiť: “Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.” (Lk 23, 42)

V úvode som spomínal ľudí, ktorí vážne počítali so smrťou, s našou pominuteľnosťou. Áno, je dôležité nezabudnúť, že aj nás raz čaká. Buďme vďační, keď mám to naši najbližší pripomenú. Upriamia našu pozornosť na to, že tu „nemáme trvalého miesta.

Ježiš, aj kajúci lotor nás učia, že dôležitejšie než to, ako budeme zomierať, je kam po smrti pôjdeme. Dnes si pripomíname Kristovu obeť. Ak ju vierou prijímame, sú dvere do raja otvorené aj pre nás. Našou úlohou je veriť tomu a pozývať aj ďalších, aby verili, že Kristus nám otvára dvere do Božej blízkosti. Nápis na Ježišovom kríži bol vo viacerých rečiach (Lk 23, 38). To znamená, že spása, ktorú nám, ľuďom, Kristus získal, patrí celému svetu. Zvestovať ju, je aj našou úlohou. Prosme o múdrosť a moc Svätého Ducha, aby sme ju dokázali napĺňať.