Drahá smútiaca rodina, priatelia, Ľubošovi spolupracovníci, bratia a sestry!
„Česť práci, pán farár, a práci pokoj!“ Takto ma vždy zdravil Ľuboš, keď sme sa stretli v krematóriu. Chvíľu sme požartovali a išli za svojou „prácou“. Nikdy sa nestalo, aby sme sa jeden druhému neprihovorili. Bolo to veľmi milé, spontánne stretnutie a obom nám vždy spríjemnilo deň. Moja posledná návšteva krematória však bola iná, Ľuboša som tam už nestretol a oznámili mi, že nás náhle opustil. Nevedel som si túto správu ani pripustiť, pretože nebol chorý a nič nenasvedčovalo príchod jeho smrti. Žiaľ, správa o náhlom odchode bola pravdivá. Ľuboš zomrel.
Bratia a sestry, my všetci a zvlášť vy, Ľubošovi kolegovia, ktorí sa často stretávate so smrťou, hovoríme, že smrť je niečo, čo patrí k životu. Je to naozaj prirodzená súčasť nášho života. Aj keď je to prirodzené, nikdy o tom nechceme hovoriť. Prečo? A taktiež to nevieme ani vysvetliť, prečo nastáva smrť v našom živote.
Smrť je na jednej strane tajomstvom života, ale zároveň aj priamym útokom proti životu. A je ťažké nájsť nejaké uspokojujúce vysvetlenie. Lekári nám povedia, že smrť je prirodzená. Ak sa dnes pozeráme na smrť biologicky, pýtame sa: Prečo sa deje to, že bunky, ktoré sa stále obnovujú, jedného dňa prestanú s obnovou? Prečo? Prečo sa tie bunky prestali obnovovať? Odpoveď znie, pretože je to prirodzený proces života. To znamená, že vysvetlenie smrti musí byť nebiologické, pretože biológia sama smrť nevysvetli. A zdá sa, že ani filozofia nám nedáva úplne vysvetlenie. Pravdepodobne nám najjasnejšie vysvetlenie ohľadom smrti dáva náboženstvo. Ono hovorí, že smrť je prechod k Bohu a večnému životu, ktorý sa nikdy neskončí a zároveň v ňom niet bolesti, ani choroby, iba radosť.
Povzbudením nám môže byť aj príbeh, ktorý som nedávno čítal. Počas letnej horúčavy cestoval vlakom malý chlapec. Cesta bola veľmi dlhá a cestujúci boli už unavení. Len chlapček sviežo akoby bežal spolu s vlakom. Spolucestujúci, čo sedel oproti, sa ho opýtal: „Nie je ti teplo?“ Chlapec s pokojom odpovedal: „Ale áno! Je mi teplo, potim sa, aj hlava ma bolí. Ale jedno ma utešuje a na to myslím. Viem, že na konci cesty ma čaká ocko. Každou stanicou som bližšie k nemu a viem, že keď sa stretneme, on ma objíme a chytí ma za ruku…“
Skutočne, čo vieme o smrti a večnom živote? Nič! Jedinou vecou, ktorú s určitosťou vieme je, že tam bude náš Spasiteľ. On sám hovorí: „Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte.“ (Jn 14, 3-4)
Po smrti nás nečaká nejaká pustatina, či prázdnota, ale milujúci Boh, ktorý nás s otvorenou náručou privíta doma. A do rúk tohto milujúceho Spasiteľa, my teraz odovzdávame dušu nášho Ľuboša.
Drahí bratia a sestry, dnes Ľubošov vlak života došiel do cieľovej stanice. Bol to náhly, veľmi rýchly a nečakaný odchod na večnosť, ktorí nik z nás nečakal.
„Ľuboš, česť práci a práci pokoj.“ Ďakujeme ti za všetko a prajeme ti pokojné spočinutie v Božom náruči. Odpočívaj v pokoji!