V predvojnovom čase všetci poznali meno pani Žofie Kodrasovej. Zvláštne dejiny jej života sa začali, keď začala pracovať ako učiteľka v židovskej rodine. Žid, otec rodiny, sa spýtal pani Žofie v úvodnom rozhovore na jej osobné údaje. Spýtal sa tiež na vyznanie. – Som katolíčka – odpovedala pani Žofia. Žid sa zamyslel a po chvíli povedal: „Dobre, budete učiteľkou mojich detí, ale pod jednou podmienkou: zapamätajte si, že nesmiete ani jedným slovom mojim deťom spomenúť Krista“. Keďže nemala inú možnosť práce, pani Žofia súhlasila s touto podmienkou.
Začala teda pracovať ako učiteľka. Svojou dobrotou, láskou a čestnosťou si Žofia rýchlo podmanila srdcia nielen detí, ktoré učila, ale i celej židovskej rodiny. Brali ju teda, ako najlepšiu priateľku, ba dokonca ako jednu z členov rodiny. Týmto zvláštnym spôsobom podala dôkaz svojej lásky a oddanosti počas ťažkej choroby židovských detí. Obetavosť a starosť o iných, nakoniec nahlodali jej chatrné zdravie. Vzali ju do nemocnice a v krátkom čase zomrela.
Keď pripravovali jej telo, aby ho uložili do rakvy, rodina sňala z jej krku zatvorenú medailu. Otvorili ju a tam bolo na lístočku napísané tajomstvo jej života, lásky a obetavosti: „Nesmiem hlásať Krista slovom, preto Ho chcem hlásať životom“.
Aký krásny príklad súčasnej svätej!
Bratia a sestry! Dnes prežívame skvelú slávnosť, počas ktorej sa tešíme zo slávy a povýšenia, ktoré Boh udeľuje svätým za dobrý a dokonalý život tu na zemi.
Kto sú svätí? Sú to ľudia celkom podobní nám: muži, ženy, deti, ktorí pochádzajú z rôznych národností, ktorí žili v rôznych časoch a vykonávali rôzne povolania. Viac, ako 40 000 mien týchto ľudí sa nachádza v oficiálnom zozname Kristovej Cirkvi. To však nie sú všetci. Totiž žilo a žijú na svete milióny anonymných svätých, takých, ako je Žofia, ktorých život a skutky neboli Cirkvou postrehnuté a rozoznané, avšak oni sú svätí v Božích očiach.
„Jestvuje iba jeden smútok sveta: ten, že nie sme svätí“, napísal Leon Bloy. Keď počujeme slovo „svätosť“, mnohí sa usmejeme, pokrčíme ramenami a povieme: – To nie je pre mňa. To ma nezaujíma. Ľudia chcú byť slobodní a suverénni dokonca aj pred Bohom. Chcú vychutnať všetky chúťky života; nič si neodrieknu, ničoho sa nechcú vzdať. To je devíza, ktorej dnes holduje mnoho ľudí. Tu sa však musíme zastaviť nad niekoľkými otázkami, ktoré kladie súčasným ľuďom jeden z mysliteľov:
„Čo pomôžu rýchle autá tým, ktorí nemajú smer?
Čo pomôžu preplnené taniere tým, ktorí sú hladní po láske?
Načo je veľká veda, ak nechceme nikoho obrátiť?
Načo si uctievať svätých, keď nikto nechce žiť tak, ako oni?“ (Martin Gutl)
A s Kristom môžeme dodať: „Čo pomôže človeku, keby aj celý svet získal a na duši by škodu utrpel?“
To nie je pravda, že k svätosti boli vyvolení iba niektorí z nás. Všetci sme totiž povolaní Bohom, aby sme sa stali svätými.
„Nebolo mi dovolené hlásať Krista slovom, chcela som Ho hlásať životom“ napísala Žofia Kedrasová. Nás povoláva Boh k jednému i druhému. Máme hlásať Dobrú Zvesť o Kristovi i našimi slovami i príkladom nášho každodenného života.
Dnes, keď sa radujeme zo slávy, ktorou Boh obdaroval našich bratov a sestry, svätých, súčasne vrúcne prosme Boha, aby na ich orodovanie, nám doprial splniť toto povolanie, ktoré nám Boh zveril, aby sme sa stali svätými.