Bratia a sestry!
V jednom holandskom mestečku ľudia prichádzajúci do kostola mali vo zvyku pokloniť sa smerom k jednej bielej stene. Každý, kto prišiel do kostola, skôr než pokľakol pred bohostánkom, sa najprv uklonil smerom k bielej stene. Niekto sa raz opýtal: „Prečo sa klaniame tejto stene?“ Odpoveď znela: „Robíme to isté, čo naši predkovia. Po nejakom čase sa v kostolíku robili reštaurátorské práce a na tejto stene sa pod omietkou ukázal nádherný obraz ukrižovaného Krista. Predkovia o tomto obraze vedeli, no súčasníci už iba bezducho opakovali ich gesto.
O niekoľko dni celý svet bude sláviť Vianoce – vzájomne si budeme priať, aby boli šťastné a pokojné. Všetci sa budú tešiť z toho, aké sú čarovné a rozprávkové. Možno budeme spomínať na svoje detstvo a atmosféru… Vieme však, prečo sú tu Vianoce? Nie preto, že sa opakujú každý rok a nejako sme si na nich zvykli. Vianoce majú svoj dôvod a ním je narodenie Ježiša Krista.
Poďme o nich uvažovať. Zastavme sa najprv pri historických obdobiach, ktoré predchádzali Ježišovmu narodeniu. Je zaujímavé, že takmer vo všetkých starovekých civilizáciách sa od najstarších čias dajú historicky doložiť očakávania, predpovede a proroctvá, že raz príde akýsi Záchranca. Správy o budúcom Spasiteľovi nájdeme u Číňanov, Indov, Peržanov, Egypťanov, Keltov, Rimanov, Aztékov. Niektoré z nich spomínajú aj panenskú matku Spasiteľa. Za všetky spomeňme aspoň staroindickú báseň Mahabaratha, ktorá hovorí, že budúci Spasiteľ sa narodí z panny, bude pochádzať z kráľovského rodu, že zomrie za ľudí a premôže ríšu zla.
Očakávanie Spasiteľa najsilnejšie rezonovalo v židovskom národe. Svojho dlho očakávaného Spasiteľa nazývali „Mesiáš“. Prorok Micheáš predpovedá, že Spasiteľ sa narodí v Betleheme. (porov. Mich 5,1) Prorok Izaiáš odhaľoval, aký bude jeho život, že sa narodí z Panny, bude sa volať Emanuel, ale bude aj mužom bolesti a utrpenia. (porov. Iz 7,14; 53,4-5)
Židovské a rímske pramene hovoria o Ježišovi. Nepotvrdzujú priamo jeho narodenie, ale že žil. V 1. st. po Kr. najväčší starožidovský historik Jozef Flávius vo svojom diele „Židovské starožitnosti“ píše: „V tom čase žil Ježiš, človek múdry, ak ho možno vôbec nazvať človekom. Bol totiž divotvorcom a učiteľom ľudí, ktorí s láskou prijímajú pravdu.“ (Židovské starožitnosti XVIII, 3,3)
Plínius mladší, synovec prírodovedca Plínia staršieho, bol prokonzulom v Bitínii v Malej Ázii v rokoch 111-112 po Kr. Cisárovi Trajánovi napísal list, v ktorom žiada ako postupovať proti kresťanom, ktorí sa „zhromažďujú v stanovených dňoch na svitaní za jediným účelom: spievať svoje chvály Kristovi, ktorého pokladajú za Boha.“ (List 96)
Rímsky historík Tacitus (55-120 po Kr.), vo svojom diele Annales tvrdí, že cisár Nero, chcejúc odvrátiť od seba podozrenie, že on dal zapáliť mesto Rím, obvinil z toho zločinu náboženskú sektu, ktorej prívrženci sa nazývajú kresťanmi. A dodáva: „Zakladateľ tejto sekty, Kristus, bol za čias Tibéria odsúdený na smrť rímskym prokurátorom Pilátom.“ (Annales 15,44)
Z kresťanských spisovateľov treba spomenúť Justína, filozofa z Palestíny (+165 po Kr.), ktorý vo svojom diele Apológia tvrdí, že pred 150 rokmi sa v jaskynke v Betleheme narodil Ježiš Kristus. Justín píše, že videl na vlastné oči pluhy, ktoré zhotovil Ježiš, ako tesár v Nazarete. (1. Apologia, 46) Iný kresťanský mysliteľ 300 r. po udalosti píše: „V Betleheme ukazujú ešte aj dnes jaskyňu, v ktorej sa narodil Ježiš. Je to známe po celom kraji. Samotní pohania vedia, že v tej jaskyni sa narodil Ježiš, ktorému sa jeho stúpenci klaňajú.“ (Contra Celsum 1,51)
Nie len dnešné evanjelium, ale aj mimokresťanské pramene nás presviedčajú o historickej existencii Ježiša Krista. No oveľa dôležitejšie je pre nás veriacich to, čo o Kristovi tvrdia kresťanské náboženské spisy. Lebo ony neopisujú Ježiša Krista len ako historickú osobu, ktorá sa kedysi zjavila na javisku dejín a potom zapadla do minulosti. V evanjeliách sa stretáme s Kristom živým, neprestajne prítomným medzi nami so svojím slovom a svojím životom. Kresťanské pramene sú časovo najbližšie k Ježišovej dobe a zachytávajú jeho osobnú charakteristiku, pôsobenie a posolstvo. Sú to najmä 4 evanjeliá.
Čo hovoria o Ježišovi Kristovi? Príchod Božieho syna na túto zem medzi ľudí bol nenápadný a pokorný. Bolo to doslova láskavé sklonenie sa Boha k ľuďom. Tak, ako to opisuje evanjelista Lukáš – Lk 1, 26-38. Do tohto opisu patria postavy Zachariáš, Alžbeta, Ján Krstiteľ, Simeon, Anna, Jozef a Mária. A práve v tejto plnosti časov, keď Rímsku ríšu viedol cisár Augustus (v rokoch 27 pred Kr. – 14 po Kr.) a v Izraeli kraľoval Herodes Veľký (v rokoch 37 pred Kr. – 4 po Kr.), nastal ten čas. Narodil sa Ježiš v Betleheme.
Evanjelista Matúš opisuje v dnešnom evanjeliu rodinné pozadie Ježiša. Pre identitu Žida to bolo veľmi dôležité. Tam sa píše: „Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho, …“ (Mt 1) Tento rodokmeň dokazuje, že Ježiš pochádzal skutočne z Abrahámových potomkov (Gn 12,3) a tiež z Dávidovho rodu (2 Kr 7,13-16).
Lukášovo evanjelium nám detailne opisuje aj konkrétne miesto a okolnosti Ježišovho narodenia: preplnené hostince v Betleheme, ponižujúce hľadanie prístrešia, jaskynná maštaľka, anjeli, betlehemskí pastieri…
Bratia a sestry, obdobie Filipovky a Vianoc prežime nielen historicky a liturgicky, ale hlavne osobne. Aby sme tieto sviatky nežili len v tradíciách a v spomienkach. Nech nás tento nastávajúci čas Vianoc vedie k osobnému stretnutiu s Ježišom Kristom.