Bratia a sestry,

otázka, ktorú v dnešnom evanjeliu adresujú dvaja posadnutí ľudia Ježišovi,: „Čo ťa do nás Ježiš, Syn najvyššieho?“ nás trochu aj zaráža. Možno si povieme, prečo taká ostrá reakcia? Prečo sa takýmto nahnevaným spôsobom osopili na Krista? Keď sa však pozrieme na celý kontext ich príbehu, môžeme konštatovať, že ich výčitka bola iba zúfalým volaním.

„Čo ťa do nás Ježiš, Syn najvyššieho?“ Takýto výkrik však nezaznel iba za čias Ježiša Krista, ale počujeme ho aj dnes. Zaznieva z úst mladých i starých. Táto veta sa ozýva aj v dnešnom svete: „Čo ťa do nás, Syn Boží?!“ a nevychádza z úst diabla, neveriaceho človeka, ale niekedy aj z úst veriacich ľudí.

Pravdepodobne z úst veriaceho katolíka nebudeme počuť vetu: „Čo ťa do nás Ježiš, Syn najvyššieho?“, ktorou by sa priamo obrátil s výčitkou na Krista. Skôr počuť: ´Čo ťa do nás, Cirkev? Cirkev, ty nás nepoučuj a nenapomínaj, pretože si sama sklamala a zlyhala. Ty v tomto svete už nemáš čo robiť a hovoriť. A čo je farára do toho, že sa rozvádzame? Čo s tým má kňaz spoločné? Ako si dovoľuje hovoriť do mojich vzťahov, rozhodnutí či správania? Však biskup a farár je tiež len hriešny človek, čo sa on stará do môjho života?´ A hneď poukazujeme na všetky chyby Cirkvi, ktoré sa jej stali v minulosti i na chyby všetkých tých, ktorí priamo alebo nepriamo, prehovárajú do nášho života.

Musíme si však uvedomiť, že je to stále tá istá veta: „Čo ťa do nás Ježiš, Syn najvyššieho?“ – „Čo ťa do nás Cirkev? Čo ťa do nás biskup, kňaz?“ Žiaľ, odmietnutie Ježiša nie je len výsledkom ľudskej nezodpovednosti, ale tiež dielom nepriateľa – satana. Ježiš chce týmto príbehom pomôcť kresťanom v každej dobe porozumieť tomu, že Cirkev nie je dokonalá a tento stav potrvá až do druhého príchodu Krista. Neznamená to však, že nie je potrebné poukázať na chyby, alebo nezodpovedné rozhodnutia, ktoré členova Cirkvi urobili.

Nik z nás, ktorí žijeme na tejto planéte, nie je bez hriechu – kňazi, biskupi, lekári, ľudia iných povolaní – všetci sme hriešni. My, ktorí upozorňujeme na to, že život je dar, sme hriešni. My, ktorí upozorňujeme, že manželstvo je nerozlučiteľné, sme hriešni. Musíme však podotknúť, že nehovoríme sami za seba. Keď upozorňujeme, tak iba v Božom mene. Všetci – biskupi, kňazi, veriaci – sme tu z poverenia Ježiša Krista. Preto musíme hovoriť v Jeho mene to, čo nás Kristus učí. Nemôžeme nehovoriť, lebo by sme boli neverní svojmu poslaniu. Žiadny človek sa nemôže vyhovárať, že nebude dodržiavať Božie prikázania, lebo niekto iný je hriešny. Napriek tomu, že Kristus nebol hriešny, ušlo sa mu mnoho “označení” – priateľ mýtnikov, hriešnikov, prostitútiek, ten ktorý mocou Belzebuba vyháňa zlých duchov, atď.

Bratia a sestry, každý z nás sme pozvaní počúvať Ježiša, pretože jedine On má slová života. A je potom už len na nás, aby sme nad Jeho slovami uvažovali a zaujali k nim postoj – teda dali svoju osobnú, slobodnú a zodpovednú odpoveď životom. Výhovorky a ospravedlňovanie seba ukazovaním na chyby iných, nás nezbavujú zodpovednosti za seba, svoje rozhodnutia, skutky a postoje. Každý sme zodpovední za seba.

Ježiš Kristus prišiel na tento svet, aby sme mali večný život. Predstavuje nám Boha ako toho, ktorý nás miluje a chce, aby sme Ho pustili do svojho života. Robí to preto, aby sme boli šťastní teraz i v budúcom živote. Amen.