“Lebo ak vy odpustíte ľudom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí” Mt 6, 14

Keď sa pred pár rokmi pýtali  jedného zadržaného mladíka z Belfastu,  čo ho viedlo k hádzaniu granátov,  bez prípravy povedal: je to odplata za zverstvá, ktorých sa na nás  v sedemnástom storočí dopustil Oliver Cromwell. Je to postoj, ktorý si nevytvoril on sám, ale prijal a zdedil ho od predošlej generácie.

Pomsta  a neodpustenie je druh bláznovstva. Je to čakanie  na niečo, čo mi ten druhý nie je ochotný dať. Ak v konflikte očakávame zadosťučinenie od druhej strany, spôsobujeme  zbytočnú bolesť hlavne sebe.  V situácii, keď nám niekto ukrivdí alebo ublíži a my mu nie sme  ochotní odpustiť, sme k nemu pripútaní nevideteľným putom odplaty.  Túžime, aby zažil to, čo my alebo aspoň priznal svoju vinu a ospravedlnil sa. Takáto, mnohokrát nereálna túžba len trápi naše srdce. Toto nás zväzuje.

Odpustenie po konflikte je jediná možná cesta. Samotné “odpustiť” obsahuje koreň slova “pustiť“ – prepustiť niekoho z dlhu. Je to Božie riešenie konfliktov v manželstve, v rodine i medzi národmi. Je to Boh, kto nás k tomuto náročnému aktu povzbudzuje. Odpustenie je Božie riešenie,  nie je z tohoto sveta, pretože nie je automatické a okrem iného je často veľmi bolestivé a ťažké.

Presvedčuje nás o tom aj príroda: Odpúšťajú ryby žralokom, že zožrali ich kamaráta? To je svet kde jeden druhého doslova “žerie”. Nie je to miesto, kde jeden druhému odpúšťa.

Podobným spôsobom sa však často správame aj my ľudia. V mnohých oblastiach túžime po pomste, aj keď to tak priamo nenazývame. Pomstychtivosť je túžbou po vyrovnaní –  túžba vrátiť aspoň toľko bolesti a toľko urážky, koľko mi bolo spôsobené. Pomsta však nikdy nebude ukojená. Nikdy to nebude vyrovnané. Každý nový čin pomsty vyvolá reťazovú reakciu.

Treba povedať, že odpustenie je vždy nespravodlivé, pretože si ho nemôžeme zaslúžiť ani vynútiť. Odpustenie nie je vôbec jednoduchá vec.

Hovoríme si: Samozrejme, že som pripravený odpustiť, ak ten druhý oľutuje a poprosí ma o odpustenie – potom áno. Robíme tak z odpustenia a zo zmierenia vzájomnú záležitosť. Lenže takto to nefunguje. Pretože potom  si vždy hovoríme: Ten druhý musí urobiť prvý krok. A ako dravci číhame, či mi tá druhá strana pošle nejaký signál, z ktorého by som mohol usúdiť, že mu je ľúto. Som síce stále “pripravený” odpustiť, ale nikdy to neurobím. Som totiž priveľmi spravodlivý. Toto je dôvod mnohých tichých domácností, rozdelených rodín a národov.

Jedine prvý krok z mojej strany, dokáže zastaviť tú ničivú silu odplaty. Boh toto veľmi dobre vie, preto nás vyzýva k odpusteniu. Keď Pán Ježiš žiada od nás milovať svojich nepriateľov, nehovorí o tom, že je to ľahké, ale ako synovia a dcéry  nebeského Otca sme povolaní k vyššiemu zákonu, aby sme sa podobali svojmu odpúšťajúcemu Otcovi, aby sme niesli Jeho podobu.

Nech nás Božia láska vedie k tomu, aby sme aj my, Jeho deti, konali ako On a niesli Jeho podobu v odpustení do tohto sveta. Sláva Isusu Christu.