Bratia a sestry!

Dnešný deň si pripomíname ustanovenie Eucharistie. Pravda je však taká, že v Jánovom evanjeliu sa o tejto oltárnej sviatosti nehovorí nič. Evanjelista Ján, na rozdiel od tzv. synoptikov, prináša svoju vlastnú látku, ktorá sa nachádza iba v jeho evanjeliu. Namiesto udalosti ustanovenia Eucharistie sa v Jánovom evanjeliu objavuje príbeh o umývaní nôh.

Po spoločnej večery, alebo možno ešte aj počas nej, dochádza k zvláštnej a nečakanej udalosti, s ktorou nikto z učeníkov nerátal. Ježiš sa zrazu postaví a svojim učeníkom začne umývať nohy. Myslím si, že nielen pre učeníkov bolo Ježišovo konanie nepochopiteľné, ale rovnako nepochopiteľné je dnes aj pre nás. My uvažujeme asi takto: ´spoločná večera – to áno. To je v poriadku. Ale umývať nohy? Na moje nohy mi nikto siahať nebude.´ V našej kultúre si to ani nevieme predstaviť, že keď k nám príde návšteva, prvá vec, ktorú by sme jej ponúkli, by bolo umývanie nôh.

V Ježišovej dobe to však s umývaním nôh bolo inak, ako dnes. Na ceste k hostiteľovi sa bosé nohy hosťov v sandáloch na prašných cestách ľahko zašpinili a zaprášili. Pokladalo sa to za gesto rešpektu a ocenenia človeka, keď sa hosťovi poumývali nohy. Túto službu však tiež nevykonával hocikto. Všetko to malo svoje striktné pravidlá. Bola to v zásade otrocká služba, ktorú v dome vykonával ten najposlednejší a najnižšie postavený sluha.

Aj preto Ježišovo konanie vyvolalo v učeníkoch zmätok. Ježiš totiž obrátil zaužívané zvyky hore nohami. On, Boh, najvyššie postavený, preukazuje najnižšiu službu svojim učeníkom – obyčajným ľuďom. Týmto svojím skutkom Ježiš v podstate akoby vydal proroctvo o tom, čo bude nasledovať. On totiž nezostane len pri umývaní nôh. Ježiš svoje poníženie zakončí smrťou na kríži. Nuž a toto je jeho dokonale prejavená láska, ktorá sa má stať príkladom pre jeho učeníkov. A nielen pre nich, ale aj pre nás.

V našej farnosti umývanie nôh síce nepraktizujeme, ale jedno predsa len môžeme, ba dokonca máme. K svojim blížnym pristupovať s láskou.

Ježiš, posledný večer pred svojím utrpením, je tu pre svojich najbližších. Vzdáva sa svojho života, aby zachoval náš. Celý večer ostáva pri tom, čo je podstatné, na čom celý život stojí. A to je láska. Láska je totiž podstatou Božieho bytia. Láska, ktorá je bezhraničná, bezodná, je tu pre všetkých v každom čase rovnako. Nehľadí na výšku vzdelania, ani na výšku bankového účtu. Nič z toho nerieši. Jednoducho iba miluje. Pretože práve to robí lásku láskou: miluje a nekladie si podmienky. Miluje a túži len po jednom, aby sa šírila v ľudských srdciach, mysliach, skutkoch a životoch.

Bratia a sestry, osobne som rád, že Ján do svojho evanjelia zakomponoval práve príbeh o Ježišovom umývaní nôh svojim učeníkom. Ostatní evanjelisti – Matúš, Marek a Lukáš totiž v posledný Ježišov večer na tomto svete opisujú inú udalosť – ustanovenie Eucharistie. Čo je zaiste nesmierne dôležité. Avšak tzv. Zelený štvrtok, ktorý dnes v Cirkvi slávime, nie je iba o ustanovení Eucharistie. Vďaka evanjelistovi Jánovi je aj o praktickej ukážke lásky a lekcii o láske.

Nuž a čo sa o láske dozvedáme z tejto lekcie? Predovšetkým to, že láska nie je iba cit. Láska, to je postoj, ktorý sa prejavuje skutkom. Napríklad tým, že im budeme pomáhať i keď sa nám to nebude hodiť. Budeme dávať, aj keď nás to bude bolieť. Budeme sa starať aj o dobro druhých, než iba o svoje vlastné dobro. Nebudeme sa sťažovať na zranenia, ktoré nám ľudia spôsobili a nebudeme im ho vracať.

Takto milovať zaiste nie je jednoduché a ani ľahké. No pokiaľ sa takto budeme snažiť žiť, ľudia si to všimnú a budú poznať, že odkiaľsi dostávame nadprirodzenú silu. A budú sa pýtať, že odkiaľ je. Kiežby sme v Ježišovi i v tomto čase videli jedinečný príklad lásky a obete. Kiežby sme takto dnešní kresťania dokázali žiť a vydávať čisté, úprimné a nefalšované svedectvo života obetavej a nezištnej lásky! Nech nám v tom Ježiš deň čo deň pomáha! A to tak pre naše časné i večné dobro.