Máme byť soľou zeme a svetlom sveta. Tieto slová evanjelia sú nám dobre známe, ale veľmi často sú zle chápané. Kresťania o sebe hovoria: „My sme soľ, my sme svetlo“. Neuvedomujú si, že byť soľou je dosť zúfalá vec. V biblii sa nachádza iba jeden človek, ktorý mohol o sebe s istotou povedať: „Ja som soľ !“ Bola to žena, Lótova manželka, ktorá sa zmenila na soľný stĺp, keď utekala z horiacej Sodomy a Gomory. Táto žena keď sa pri úteku otočila stala sa naozaj 100% soľou. A nezdá sa, že by sa niekto z toho tešil. Byť soľou je teda zúfalá vec. Nič na svete nie je také zbytočné, také nanič a také nejediteľné ako samotná soľ. Kto môže jesť soľ samotnú ? Ani v čase hladu ju nikto neje. Ani v čase smädu ju nikto nepije. Ľudia na morskej lodi by bez pitnej vody od smädu zomreli. Ak by ste jedli alebo pili soľ v týchto kritických situáciách, celú vec by ste urobili iba horšou. Soľ sama o sebe nie je dobrá. Soľ zabíja život. Konzervuje smrť.

Soľ sa stane užitočnou len vtedy, keď sa používa tak, ako to naznačuje v dnešnom Evanjeliu Ježiš: Keď je zmiešaná s inými vecami. My nie sme soľ, ale soľ zeme. Znamená to, mali by sme byť zmiešaní so zemou t.j. so skutočnosťou okolo nás. Ak si kresťania myslia o sebe „Ja som soľ zeme“, malo by im ako dôsledok jasné, že by mali byť pripravení na to, že budú hodení do hrnca ľudských záležitostí. Nemôžu stáť kdesi mimo hrnca. Musia byť pripravení na vstup do tohto sveta, na to, že budú zmiešaní s inými vecami, ktoré sa v hrnci sveta nachádzajú. Že sa s týmito vecami budú „variť“ a „dusiť“, že sa prakticky v celom tomto procese stratia, ale čo je najdôležitejšie, že celé to jedlo vlastne v konečnom dôsledku urobia chutným a viditeľným.
Úlohou kresťana je teda dodávať zemi chuť – tak ako soľ jedlu. K tejto úlohe sa môžeme postaviť jedným z dvoch nasledujúcich extrémov: nebyť soľou a byť ňou až príliš. Ten prvý extrém – nebyť soľou – je dosť bežný. Prejavuje sa tak, že niektorí kresťania sú presvedčení, že tým, že sa stali kresťania, sa musia od sveta separovať: musia si vytvoriť svoje združenie, svoj klub, svoju organizáciu a čo najmenej sa stýkať stými, ktorí sú na druhej strane. A to čím menej, tým lepšie. Ale je to veľký omyl. Našou povinnosťou nie je vyhýbať sa ľuďom, ale naopak ísť medzi nich. A ísť tam ako čosi, čo dodáva prostrediu príjemnú nenahraditeľnú chuť a vôňu.

Druhým extrémom je, že niektorí kresťania vo vzťahoch až príliš solia. To sú tí, ktorí idú medzi ľudí a týmto robia kázne a prednášky o mravnosti a slušných obyčajoch. Sú to často ľudia, ktorí sami síce majú až skalné zásady, no pritom nie sú vyhľadávaní nikým. Skorej v ich prítomnosti sa rozpadne a rozsype aj tá najlepšia nálada.

Pán Ježiš nám v evanjeliu hovorí aj o SVETLE. Mnoho kresťanov seba samých nazýva svetlom. Aj svetlo samo o sebe je neužitočné. Svetlo samotné je oslepujúce. Svetlo samotné ti zabráni vidieť čokoľvek. Svetlo samotné, to je svetlo, ktorým sa svieti do očí mučeného obžalovaného, aby zo seba dostal, čo vykonal. Svetlo samotné zraňuje. Svetlo sa stáva užitočným iba vtedy, keď osvetlí veci okolo seba, svet okolo nás. Svetlo sa stane užitočným iba vtedy, ako ňom platí to, čo povedal Ježiš: „Vy ste svetlom sveta“. Ako kresťania by sme mali urobiť veci viditeľnými, mali by sme zapáliť pre ľudí nové možnosti, mali by sme ožiariť náš svet. Toto a nič iné, je našou úlohou a našou misiou. Prajem vám ale i sebe, aby sme dokázali každý deň byť soľou, ale nie oddelenou od jedla. Aby sme boli svetlom, ale nie oslepujúcim, príjemným pre okolitý svet. Amen.