Bratia a sestry,

tento týždeň som si v pondelok, ako to robím obvykle, prečítal evanjeliový text na nedeľu – o zlých vinohradníkoch. Najnovší preklad – Jeruzalemská Biblia tento text nazýva – podobenstvo o vražedných vinohradníkoch. Dobre vieme, že je to podobenstvo, ktoré  Pán Ježiš predniesol pred farizejmi a zákonníkmi (Por.: Mt 21, 23-27), ktorí stáli na čele Židovského národa. A veľmi rýchlo pochopili, že táto reč je o nich. Ježiš im vyčítal, že sa nestarajú o ľudí, ale len o seba a svoje dobro, že im vôbec nejde o Boží ľud a že sú voči nemu bezohľadní.

Neskôr mi prišlo na um všetko, čo sa deje aj v našej cirkvi. Nielen to, čo vychádza na povrch v médiách, ale hlavne to, s čím sa stretávam a počúvam od ľudí, napríklad neochota niektorých kňazov pokrstiť, pochovať, povýšenecké správanie, ohováranie.. až to všetko vyvoláva dojem, ako keby oni boli „bohmi – Pánmi vinice“.

Musím povedať, že toto podobenstvo je aj o nás kňazoch, predstavených, biskupoch… ktorí nesieme zodpovednosť za Cirkev. O nás, ktorí máme viesť ľudí k viere, k bázni pred Bohom, k pokániu. A to nie iba zbožnými rečičkami a prísnosťou, ale hlavne príkladným osobným životom. Pravdepodobne to, čo videl Ježiš vo svojej dobe na tých, ktorí stáli v čele cirkvi, vidieť aj dnes.

Prvá vec, ktorú si z Ježišovho príbehu uvedomujeme je, že Cirkev je Božia vinica. Nepatrí človeku, nikdy nepatrila a ani nikdy nebude. Vlastnícke práva na Cirkev sa nikdy nezmenili. Stále je jej vlastníkom Boh. Aj keď máme niekedy pocit, že odcestoval a dlho sa neukazuje. Máme dojem, že odcestoval, vzdialil sa od nás a s ním akoby odišla poctivá práca, obetavá služba a záujem. Robíme všetko, čo sa robilo aj pred tým, máme Liturgie, utierne, večierne, náboženstvá, ale tej úrody je stále menej a menej. Akoby sme to my, ktorí na tej vinici máme poctivo pracovať, flákali.

Tým, že máme pocit, že vlastník tu práve teraz nie je, myslíme si, že ani nevie, čo sa na vinici robí, že nemá informácie. Možno to vyzerá, akoby ho nezaujímalo, či je všetka práca urobená. Či je hrozno ostrihané, poviazané, okopané, pohnojené… A tým, že sa tu dlho, obrazne povedané neukázal, príliš rastie sebavedomie nás, nájomníkov.

Strácame ostych a strach pred samotným vlastníkom – Bohom. Správame sa na tej Božej vinici, akoby sme tu boli my pánmi. My rozhodujeme, my riadime, my tomu celému šéfujeme. Kým tu nie je najvyšší šéf, máme pocit, že tými najväčšími sme tu my. Máme v rukách moc, naše slová rozhodujú, my dirigujeme… a to je tak zavádzajúce. Prichádza ten klamný pocit, že toto všetko je vlastne naše.

Ale je omyl myslieť si, že ak nevidíme Pána vinice, tak On nevie, čo sa na jeho vinici robí. Tých informácií má dostatok. Vie presne, čo sa na jeho majetku robí, vie, kedy sa zbiera úroda, kedy má vinica priniesť hrozno a kedy má z nej byť zisk. Poslovia, ktorí prišli do vinice v čase oberačky sú toho jasným dôkazom.

Ale sebavedomie nájomníkov už prekročilo všetky hranice. Aj niektorí duchovní v cirkvi sa tvária, že môžu všetko. A nielenže sa tak  tvária, často si robia to, čo sa im zachce. Akoby im už nezáležalo na vinici. Akoby v tom celom bola nepodstatná a nedôležitá, pretože Ježišov príbeh zdanlivo ďalej rieši už iba nájomníkov.

Ale tá vinica sú živí ľudia, ktorí sa musia pozerať na to, ako sa správame, pred očami tých, ktorí sú nám zverení. Oni to vidia. My nájomníci sa teraz sústredíme iba na to, ako udržať „zákony“, vlastné postavenie, ego, zakrývať podvody, ktoré  nechceme, aby vyšli najavo…

A najhoršie na tom je, že bez problémov do toho boja vmiešavame Krista. Narábame s jeho slovom, aby to vyzeralo dôveryhodnejšie a pravdivejšie. Neštítime sa brať do úst Sv. Písmo a ponižovať s ním druhých. Sme tak zažratí do boja za seba a svoje výhody, že sme si ani neuvedomili, že trpí celá vinica.

So všetkou vážnosťou čítam Ježišovu otázku: čo urobí tým vinohradníkom? Možno ešte chvíľu počká, ešte nás párkrát napomenie a upozorní. Ešte nám pošle pár odkazov, aby sme sa spamätali, ale potom o tú jeho vinicu prídeme.

Neviem koľko ešte naša Cirkev vydrží povýšeneckého správanie niektorých duchovných. My duchovní sme len nájomníci, Cirkev nie je naša, nemáme právo sa tváriť, že ona slúži nám a našim plánom. Nemôžeme si v nej robiť, čo sa nám zachce. Tú našu vinicu môže Pán odovzdať iným.

Ako som už povedal, v podobenstve sa rieši správanie zlých vinohradníkov, ale podstatná je tam vinica. Pán poveruje starať sa o vinicu, nájomníci nie sú stredobodom toho príbehu. Oni sú nahraditeľní. Oni sa môžu bez problémov vymeniť. Tá podstatná je tu predsa Cirkev. O tú ide predovšetkým. O to, aby prinášala úrodu svojmu Pánovi. Nie sebe, nie nájomníkom, ale Pánovi. A na to občas my duchovní, ale aj veriaci, zabúdame.

To podobenstvo je aj o mne. Musím sa priznať, že aj mňa požiera tá zloba, ktorá sa tu deje. Prečítam si poštu, maily, vypočujem prichádzajúci telefón od mladšieho kňaza a rozmýšľam koľko nelásky v tom všetkom bolo. Potom idem do chrámu alebo písať kázeň a mám hovoriť o pokoji, o láske, o odpúšťaní… Neviem a nedokážem pochopiť, koľko nelásky môže byť v nás duchovných, ktorí sa každý deň stretávame so živým Kristom pri Oltári.

Áno, dnešné podobenstvo je aj o mne. Aj ja som ten vinohradník, ktorého Pán poslal, aby sa staral o jeho vinicu. Pozriete sa, ako tá vinica vyzerá? Iba vy to môžete posúdiť. Mnohokrát som vďačný, ak mi niekto vo farnosti povie – Martin, toto nie je dobré. Zamrzí ma to, ale musím si uvedomiť, že aj ja  určite robím chyby a hlavne si musím pripomínať, že nie som Pánom vinice.

Na konci podobenstva Kristus povedal: „Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom…“. V podobenstve sa to stalo. Takže si musíme byť vedomí, že scenár sa môže bez problémov zopakovať.