Drahí bratia a sestry!
V evanjeliovom texte, ktorý nám zaznel, sa nachádzajú minimálne dve zvláštnosti, ktoré by sme nečakali. Za normálnych okolností bolo v staroveku nepredstaviteľné, aby žena, ktorá dokonca ani nepochádzala zo židovského národa, prosila verejne – pred svedkami – o pomoc židovského rabína. Druhá vec, ktorá nás zaráža možno ešte viac, je Ježišovo mlčanie na prosbu kanaánskej ženy a následne Jeho necitlivá reakcia na žiadosť tejto matky prosiacej o uzdravenie dcéry.
Čo si z tohto pomerne známeho evanjeliového príbehu dnes môžeme preniesť do svojich životov? Nuž, človek by sa na prvé počutie asi pohoršil nad týmto necitlivým Ježišom. Tak teraz sa vyfarbil! Kde je tá Jeho láska, milosrdenstvo a prijímanie každého? Áno, teoreticky aj takto by sa na počuté slová dalo reagovať. Ale to by bolo veľké nepochopenie tohto všetkého.
Tak čo teda? Nuž v prvom rade: nie na všetky naše prosby je Pán Boh povinný odpovedať a reagovať okamžite! Teda vtedy, keď to my chceme, keď to my uznáme za vhodné, keď sa nám to hodí. Z času na čas jednoducho v živote človeka existujú situácie, keď sa nám zdá, akoby Boh mlčal. Akoby absolútne nereagoval na naše modlitby. Jednoducho nevieme, prečo je to tak. I keď samozrejme existujú elegantné vysvetlenia v zmysle, že Pán Boh nie je automat na plnenie našich prianí… že je to nie správne, keď celý čas o Neho nemáme záujem a spomenieme si na Neho len vtedy, keď niečo potrebujeme… že naše priania nám v konečnom dôsledku nemusia byť na osoh… I to je síce pravda, no zdá sa, že problematika občasného Božieho mlčania a nereagovania je omnoho hlbšia a presahujúca naše chápanie.
Ježišovo mlčanie ako reakcia na prosbu o pomoc je teda vskutku veľmi neobvyklá. Aj keď existuje viacero teologických pokusov zodpovedať túto otázku – napríklad, že Ježiš takto skúša vieru ženy, alebo ju chce k niečomu doviesť – pravda je taká, že nevieme, prečo Ježiš mlčí. Nuž a evanjelista Matúš, ako sa zdá, sa ani nesnaží nám to vysvetliť. Namiesto odpovede na otázku: Prečo Ježiš mlčí? – sa nám skôr snaží poukázať na to: Čo máme robiť, keď Boh mlčí?
Predovšetkým by sme nemali stratiť vieru – nádej, že nám chce pomôcť a že nám aj pomôže – presne tak ako tá žena z dnešného príbehu. Nevzdala sa nádeje. Ona vie, že si túto pomoc nezaslúži a že si ju nemôže ani nijakým spôsobom nárokovať. A tak je to aj s nami. Pán Boh nevypočúva naše modlitby a nepomáha nám preto, že si to zaslúžime. Ono to nie je o našich zásluhách. Kanaánska žena sa spolieha len na vieru v Ježiša Krista, ktorého prišla prosiť o pomoc. Viera pohanskej ženy sa nedala odradiť ani vtedy, keď zazneli tvrdé slová Ježiša Krista: “Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“
Pán Boh vypočúva naše modlitby a pomáha nám predovšetkým preto, lebo je milostivý. My nemáme čo Bohu ponúknuť. Máme pred Ním iba prázdne dlane. Môžeme iba jedno: prosiť a mať nádej, že pre našu vieru v Ježiša Krista budú naše modlitby a prosby vypočuté.
Ježiš nakoniec vyzdvihol vieru, ktorá neprestáva dúfať. Vyzdvihuje vieru, ktorá sa nenechá odradiť ani Božím nevysvetliteľným mlčaním, ale je vytrvalá.
Drahí bratia a sestry, prosme o vieru, ktorá prekonáva aj Božie mlčanie a trpkú realitu. To je viera, ktorá si uvedomuje, že tento život nie je všetko. Tento život nie je to najdôležitejšie – bez ohľadu na to, aký je pekný alebo smutný, aký príjemný alebo ťažký vie byť. Táto viera totiž prijala ako skutočnosť, že najdôležitejšie je to, čo pre nás Boh pripravil v Ježišovi a čo nás očakáva v Božom kráľovstve. Dôležité je to, akými cestami nás Boh vedie, aby nám umožnil rásť vo viere. Nuž a jedna z tých ciest môže byť aj tá, že Pán Boh sa nám z času na čas na chvíľku odmlčí. Môžeme dnes len ďakovať, že tie chvíle trvajú naozaj krátko. Amen.