Keď pozorne sledujeme život okolo seba, vidíme, že mnohým dnešným ľuďom nič nechýba, všetkého majú dostatok. Sú obklopení kultúrou, majú všetky vymoženosti dnešnej techniky, pohodlne bývajú a sú aj takí, ktorým nechýbajú ani peniaze. Domnievali by sme sa, že títo ľudia majú najväčšie predpoklady k tomu, aby boli na tomto svete šťastní.

Na druhej strane je pravdou, že práve takíto ľudia nie sú šťastní. Vynára sa nám otázka, prečo nie sú šťastní, keď všetko majú. Predstavme si chorého človeka, ktorý je pripútaný na lôžko, a opýtajme sa ho, akú radosť má z pekných šiat, ktoré visia v jeho skrini, alebo akú radosť má zo svojho moderne zariadeného bytu, zo svojho nového auta, ktoré stoji v garáži a zo svojich vkladných knižiek. A viete, čo vám chorý človek povie? „Z toho všetkého nemám žiadnu radosť, lebo neviem, ako to so mnou skončí.“

Čosi podobné je aj s mnohými dnešnými ľuďmi. Všetko majú, ale žijú v neistote, lebo nevedia, dokedy toto všetko im bude patriť, nevedia, kedy to budú musieť opustiť. Nutným predpokladom skutočného pravého šťastia je, aby človek okrem toho, že všetko má, vedel, prečo je na tomto svete, odkiaľ prišiel, kam svojím životom kráča a čo sa s ním stane po jeho telesnej smrti. Na tieto otázky človekovi môže dať správnu odpoveď iba viera v Boha a viera vo večnosť. A základom našej kresťanskej viery je Kristovo zmŕtvychvstanie. Preto, hoci sú už dva týždne po Pasche, Cirkev sa znova vracia k tejto udalosti. Táto pravda je základom našej viery. Keby nebolo Kristovho zmŕtvychvstania, potom naša viera by sa podobala vianočnému stromčeku, ktorý je pekný, ozdobený a osvetlený, ale to je čosi chvíľkové.

I naša viera je krásna, Kristovo učenie je nádherné. Avšak bez Kristovho zmŕtvychvstania by bola i naša viera bez koreňa. Keď uvažujeme o viere a o šťastí človeka, musíme si priznať, že dnešného človeka i celé dnešné ľudstvo môže zachrániť nie kultúra, nie technika, nie bohatstvo, ale návrat k viere, návrat k životu podľa viery v Krista. Lebo či si priznávame, ale- bo nie, pravdou je a ňou zostáva, že niet pod nebom iného mena, v ktorom by sme mohli byť spasení, zachránení okrem mena Ježiša Krista (porov. Sk 4,12). Teraz si povedzme my, ktorí sme uverili v Ježiša Krista, čo pre nás znamená jeho vzkriesenie pre nás ľudí obťažených hriechmi.

Pán Boh veľmi dobre vie, čo nás najviac tlačí, čo nás trápi. Je to skutočnosť našich hriechov. To nás okráda o radosť, pokoj a chuť do života. Ale Kristovo vzkriesenie nám hovorí, že Ježiš Kristus je Boh a on bol obetovaný za naše hriechy. V Ježišovi Kristovi máme vykúpenie a oslobodenie z našich hriechov.

Kristovo zmŕtvychvstanie nám dáva aj odpoveď na tú najdôležitejšiu otázku, ktorá znie: Kam vlastne idem? Čo bude po mojej smrti? Osud, ktorý stihol Ježiša Krista, stihne i nás. Keď on vstal z mŕtvych, aj my vstaneme z mŕtvych. Lebo jeho víťazstvo nad smrťou je i naším víťazstvom. Teda všetci raz vstaneme z mŕtvych a toto je našou najväčšou radosťou. Nežijeme tu niekoľko rokov, aby sme sa potom premenili v ničotu, ale tu v tomto svete žijeme preto, aby sme potom večne žili s Ježišom Kristom.

Aké praktické poučenie pre nás vyplýva z Kristovho zmŕtvychvstania?

V starom pohanskom Ríme postavili veľký okrúhly chrám a nazvali ho Panteón, čiže chrám pre všetkých bôžikov. Tu našli miesto pre sochy bôžikov aj tých národov, ktoré si podmanili. V tomto pohanskom chráme sa všetci bôžikovia znášali. Ale prišiel čas a narodil sa Ježiš Kristus, ktorý o sebe prehlásil: „Ja som cesta, pravda a život” (Jn 14,6). Rimania prejavili snahu urobiť miesto v Panteóne aj pre Ježiša Krista.

Ježiš pred všetkou mocou veľkého rímskeho impéria prehlásil: „Buď v chráme budem sám, alebo ostanú bôžikovia tam bezo mňa.“ A nastal tristoročný boj, ktorý mal rozhodnúť, komu bude patriť Panteón. Mnoho krvi pretieklo, zomierali deti i dospelí, muži i ženy, mladí i starí. Ale nakoniec absolútnym víťazom ostal Ježiš Kristus, ktorý už skoro 1700 rokov vládne nad všetkým i nad Panteónom. Treba vedieť, že Ježiš Kristus neznesie vedľa seba nijakých iných bôžikov ani v našich srdciach, ani v našich rodinách, ani v našej spoločnosti. Ježiš je taký, že chce vládnuť sám, lebo iba on je pravý Boh. Iba v tom prípade, ak ho necháme vo svojich srdciach a vo svojich rodinách vládnuť samého, máme nádej, že raz budeme i my s ním večne žiť a večne kraľovať. Preto sa snažme zo svojich sŕdc a rodín vyhodiť bôžikov, ako alkohol, sex, nenávisť, závisť, klamstvo, pýchu, nelásku, tvrdohlavosť a iné neresti. Dbajme o to, aby v našich srdciach i rodinách mohol vládnuť sám Ježiš Kristus, ktorý bol nielen zabitý, ale ktorý na tretí deň vstal aj z mŕtvych, lebo iba tak si zaistíme to, že s ním budeme večne žiť a kraľovať.