Bratia a sestry,

čo je to smrť? Často počúvame a čítame o mnohých predstavách o smrti. Smrť je zánik organizmu ako celku. Medicína rozlišuje dve fázy: Klinickú smrť, ktorú definujeme ako zástavu životne dôležitých funkcií organizmu – dýchania a činnosti srdca, no v tomto štádiu ešte nedochádza k nezvratnému poškodeniu mozgového tkaniva. A Biologickú smrť, ako trvalé a so životom nezlučiteľné poškodenie mozgového tkaniva – zároveň je to konečný a nevratný stav. Niektorí hovoria, že smrť človeka je ukončenie komunikácie medzi psychikou a organizmom a mnoho z nás si smrť predstavuje ako moment, kedy vedomie opustí ľudské telo…

Katechizmus katolíckej Cirkvi (KKC 1012) hovorí, že Kresťanský pohľad na smrť je vynikajúcim spôsobom vyjadrený v liturgii Cirkvi: „Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma, iba mení; a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach.“  Aj keď sa pozrieme do histórie vidíme, že mnohé civilizácie verili, že život človeka nekončí smrťou, ale pokračuje na onom svete.

O smrti by sme mohli dlho hovoriť a nachádzať veľa názorov. O smrti syna sme počuli aj v dnešnom evanjeliu. Kristus v bránach mesta, do ktorého vchádza stretáva pohrebný sprievod. Niesli do hrobu chlapca, jediné dieťa istej vdovy (porov.: Lk. 7, 12). Evanjelista Lukáš nehovorí nič o smrti chlapca. Prečo zomrel? Ako zomrel? Či bol chorý? Tieto informácie sa nedozvedáme. Vieme len, že mladík je mŕtvy.

Jeden komentár k dnešnému čítaniu hovorí, že v tejto stati evanjelia sa napĺňa starozákonný predobraz Božieho muža – proroka, známy nielen z príbehu Eliáša, ktorý vzkriesil syna vdovy zo Sarepty (1 Kr 17,17-24), alebo Elizea, ktorý v Suneme, neďaleko Naimu vzkriesil jediného syna matky (2 Kr 4,18-37). Ježiš vzkriesil  mŕtveho na oficiálnom mieste, kde sa tieto úkony podľa starozákonného zvyku mali robiť – na súde, ktorý sa vždy odohrával v bránach mesta. Tu – pri mestskej bráne, Ježiš kriesi mŕtveho chlapca a vracia ho matke. Táto stáť písma nám zároveň ukazuje, že Kristus je Božím Synom. Má moc vzkriesiť ľudí.

Musíme pripustiť, že smrť je pre náš terajší stav nevyhnutná. Keď som sa rozprával s lekárom, tvrdil, že smrť je prirodzená – bunky, ktoré sa stále obnovujú, sa jedného dňa renovovať prestanú –  ale prečo? – to stále nevieme  úplne vysvetliť. Smrť je mystérium, je to priamy útok na život.

Podľa filozofa Heideggera nás smrť vyzýva k prevzatiu vlastnej existencie a zjavuje nám neodvolateľnosť našich rozhodnutí …

Sväte písmo nám hovorí, že smrť je dôsledok hriechu (2Ezd 3:7, pozri aj Sir 25:24). Určite je to pravda, ale najkrajšie vysvetlenie, ktoré som čítal, je že smrť je stretnutie s Bohom – nekonečnou láskou.

Ak skutočne chceme prísť k Bohu, musíme si v živote prehodnotiť vlastné priority. Jednou vetou si uvedomiť ako žijeme. Povedal som, že smrť je prechod k Bohu, čiže k láske. Najkrajšie by bolo, aby sme túto lásku žili už v tomto živote.

V jednej publikácii, ktorú som čítal bol uvedený článok „malé nebo“, kde obyvatelia malej dediny na juhu Číny vyhnali palicami a kameňmi vyhladované malomocné dievča zo svojho domova. Jeden misionár videl dav ľudí, podišiel k dieťaťu, vzal ho na ruky a odniesol ho. Ľudia kričali: „Lepra! Lepra!“ Uplakané dievčatko sa pýta svojho záchrancu: „Prečo si sa ma ujal?“ „Pretože Boh nás stvoril oboch. Ty si teda moja sestra a ja som tvoj brat. Nebudeš viac hladná a bez domova.“ „A ako sa ti odplatím?“ „Obdar ľudí rovnakou láskou!“ Celé tri roky až do svojej smrti toto dievča obväzovalo rany iným malomocným, kŕmilo ich, no predovšetkým ich milovalo. Po smrti tohto jedenásťročného dieťaťa chorí povedali: „Naše malé nebo sa vrátilo do neba.“

Koľko lásky sme rozdali v živote? Toľko ako dievčatko z tohoto príbehu? Ak nie, máme ešte vždy čas. Kým žijeme. Aj ja, aj ty. Keď umrieme, už nič nespravíme, hoci by sme veľmi chceli.

Bratia a sestry, čo je to smrť? Tak sme dnes začali uvažovať nad dnešným evanjeliovým textom. Je to stretnutie s Bohom – láskou, ktorý nás dokáže vzkriesiť a darovať večný život. Amen.