Bratia a sestry. Nie je ľahké sa aspoň minimálne podeliť o svoj majetok s blížnymi  – a už vôbec nie tak štedro, ako to urobil Zachej. Ilustruje to anekdota, ktorú povedal Haering talianskej reportérke z „Famiglia Cristiana“.

V Indii istý muž zaangažovaný v spoločenskej práci sa pýta svojho priateľa: „Keby si mal dva domy, čo by si urobil?“. „Jeden by som si nechal pre seba, a druhý by som dal chudobným“. „A keby si mal dve kravy, čo by si s nimi urobil?“ – pýta sa ďalej svojho priateľa. Nasledovala identická odpoveď: „Jedna by bola pre mňa, druhú by som dal chudobným“. „A keby si mal dve sliepky?“ – zaznela tretia otázka. „Obidve by som si nechal pre seba“ – dostal odpoveď. „A prečo?“. „Lebo tie dve sliepky skutočne mám “…

My sa asi tiež viac podobáme tomuto Indovi s dvoma sliepkami, než Zachejovi, ktorý neváhal rozdať polovicu svojho majetku  a i keď sa vždy neobohacoval iba pomocou nečestných prostriedkov, po stretnutí  s Kristom, sa rozhodol radikálne zmeniť svoj život a hovorí: …ak som niekomu ukrivdil, vrátim štvornásobne (Lk 19, 8). Zadosťučinenie blížnemu i Bohu je jednou z podmienok sviatosti pokánia. Zachej dovolil, aby Ježiš jeho život zmenil…

Ako je to v našom živote?

Aj my sa s Kristom stretávame – počas sv. zmierenia, sv. liturgie, sv. prijímania… ako nechávame Ježiša meniť náš život? Chceme to vôbec? Chceme aby sa niečo zmenilo? Necháme Krista, aby nás pretváral na svoj obraz, alebo sa skôr my snažíme pretvoriť Jeho podľa našich predstáv?

Ak chceme, aby naše stretnutia s Ním boli opravdivé,  nezabúdajme na náhradu krívd spôsobených blížnym. Aj keď nebudeme môcť vrátiť  štvornásobne – ako to urobil Zachej, náhrada spôsobenej krivdy je nutná. V niektorých prípadoch je ťažké, ba dokonca nemožné odčiniť krivdu.  I vtedy možno pomôcť niekomu inému, alebo podporiť  dobročinné ciele.

Oveľa ťažšie je napraviť morálnu krivdu, akou je zneuctenie alebo pohoršenie. Aby som predstavil veľkosť zla spôsobeného ohováraním, a súčasne ťažkosť v náprave tohto zla, uvediem príklad. Sv. Filip Neri dal žene, ktorá k nemu chodila pravidelne na sv. spoveď a urážala Boha týmto hriechom originálnu pokutu. Prikázal jej kúpiť sliepku, zabiť ju a ošklbať z peria. Potom prikázal rozhádzať toto perie po uliciach mesta. Keď sa v nasledujúcom týždni žena znovu vyznávala z hriechov jazyka, prikázal jej, aby išla do tých istých ulíc a všetko to porozhadzované perie pozberala.

– To je nemožné, vietor ho rozfúkal! – zvolala žena.

– Podobne je to s tvojimi hriechmi jazyka. Rozišli sa široko po meste, opakované tvojimi známymi a priateľkami.

Plná náprava krivdy hriechov tohto druhu je nemožná. Avšak čiastočne, podľa miery našich možností, musíme to urobiť, odprosiť ohovorenú osobu, a ak ide o očierňovanie, odvolať svoje slová medzi známymi, a v istých prípadoch dokonca v novinách.

Aby sme sa uchránili od spôsobenia tejto krivdy blížnemu – a aj v prípade, že sme niečo také urobili – je nutné ozajstné stretnutie s Kristom, aby sme mali silu k náprave, Zachej nahradil krivdu blížnym a zmenil svoj život tiež až po tomto stretnutí.

I na nás sa obracia Kristus, podobne ako na toho mýtnika: Dnes sa musím zastaviť v tvojom dome. Tým domom je naša duše, do ktorej On prichádza v Najsvätejšej Sviatosti. Aj keď veľký majetok na rozdávanie nemáme a  v tomto ohľade by nám bolo ťažké nasledovať Zacheja, musíme sa tak ako on, zamyslieť  nad nápravou krívd spôsobených blížnemu a nad zmenou života k lepšiemu. Týmto spôsobom urobíme poriadky v dome našej duše a budeme  v nej môcť s radosťou prijať Ježiša Krista.