Bratia a sestry, každý človek je na nejakej ceste. Každé ráno odchádzame z domovov do práce, školy, za rôznymi aktivitami a všetci sa neskôr vraciame domov. Na našich cestách stretávame mnoho ľudí. Niektorých si všimneme, niektorých obídeme. Aj Ježiš bol podľa dnešného evanjelia na ceste. Putoval do Jeruzalema a na tejto ceste stretáva slepca, ktorý sedel pri ceste. Nevieme veľa o tomto slepcovi, ale určite tam nesedel prvý deň. Napriek tomu, že tento človek bol nevidiaci, videl to, čo druhí nevideli. Stačilo, že mu povedali o prechádzajúcom Ježišovi a on oznámil všetkým, že toto je Syn Dávidov (Lk 18, 39). Slepý vedel, že okolo neprechádza len muž z malého mesta, ale aj to, že je to Boží Syn.

Ak niekto v dobe Ježiša Krista oslepol, nikdy nebol uzdravený a mnohí slepotu považovali trest za hriech. Slepých ľudia ignorovali, boli odsúdení na žobranie.

Ak má mať príbeh o uzdravení slepého z dnešného evanjelia nejaký aktuálny zmysel, musí byť o nás a o tom, akí sme aj my sami slepí. Nemôže to byť len informácia, že sa niekde niečo stalo. Ako som už v úvode povedal, hoci sa ten človek nemohol spoliehať na zrak, napriek hendikepu spoznal Ježiša, vedel o koho ide.

My všetci v chráme našťastie máme fungujúci zrak, ale aj tak nevieme mnohé rozpoznať a posúdiť. Sme neraz slepí. Veríme veciam, ktoré nám predkladá bulvár… Veríme ľuďom, ktorí nám verejne klamú do oči… Veríme všetkým možným hlúpostiam a výmyslom… Prečo nám žiadne fakty a argumenty neotvoria oči? Ako je možné, že úspešní, inteligentní ľudia, robia v živote také chyby. Prečo ľahšie akceptujeme lož ako pravdu? Zámerne zatvárame oči a robíme sa slepými.

Biológovia tvrdia, že klamanie a predstieranie je súčasťou prispôsobovania, ktoré v živote slúži na úspešné prežitie. Niektorí si možno povieme, že veď klameme všetci. Bez váhania sa dopúšťame “menších” lží. Pravdaže klameme, no nikomu tým neubližujeme… Alebo áno? Áno, ubližujeme! Väčšinou tým, ktorý si to nezaslúžili. Tie takzvané malé klamstvá, ktorými zastierame svoje chyby a snažíme sa robiť lepšími ako sme. ako často argumentujeme: Nechcel som o nich prísť… Príliš som sa bál, že si budú o mne myslieť niečo zlé, že už viac nebudú chcieť mať so mnou nič spoločné… Snažil som sa zakryť tú špinu vo mne, lebo som sa príliš bál, že ak im poviem pravdu ostanem sám… a podobne. Jednoducho nechceme, aby nás ľudia videli takých, akí naozaj sme.

Mnohí ľudia nadávajú na vládu a politikov, ktorých základnou metódou práce je klamstvo. Od Bruselu, cez Washington, Moskvu, Atény, Prahu a Bratislavu všetci klamú svojich voličov. Prečo? Aby ich volili znovu! Lenže klamstvo – na ktoré sa tak hneváme u druhých – je bežnou praktikou aj mnohých nás. Takmer denne sľubujeme niečo, čo nevieme splniť a robíme to vedome. Často je nám nepríjemné povedať slovo nie, chceme sa rýchlo zbaviť problému a tak sľúbime hocičo. Nechceme si robiť zbytočné problémy. Nakoniec nielenže vedome nepovieme pravdu a klameme, ale už ani nedokážeme ukázať na nepravdu a nespravodlivosť. Hovoríme často druhým ľuďom to, čo chcú od nás počuť a škodíme im tým, lebo nedostávajú pravdivú spätnú väzbu a nemajú možnosť zmeniť sa k lepšiemu. Nakoniec podvádzame aj sami seba, keď si dávame predsavzatia a sľuby, ktoré nedokážeme a možno ani nechceme splniť..

Hovorí sa, že lož má krátke nohy, má však často dlhé a veľké následky. Pravda je lepšia. Máme čisté svedomie a nemusíme si všetko pamätať.

Klamstvo niekedy balíme do pekného obalu. Je ťažké povedať pravdu proti presile, ktorá ju nechce počuť. Pravda môže niekedy aj zraňovať. Je ľahšie byť ticho, alebo povedať lož, len aby sme sa vyhli konfliktu. Má to však zlé následky.

Bratia a sestry, slepec z evanjelia nevidel, ale keď spoznal pravdu o Kristovi – pravdu o tom kto je, nezostal ticho. Vykričal ju a nebál sa. Aj my hovorme pravdu o Kristovi, hovorme pravdu o veciach, ako sú. Nebojme sa a buďme statoční – pomôže nám to odstraňovať problémy, budovať kultúru postavenú na princípoch a posilňovať dôveru.