Pred nedávnom jedna pani uverejnili na svojich stránkach veľmi smutný list, ktorý napísala matka. V tomto liste napísala: „Dvanásť rokov som bola slúžkou v dome svojho syna, inžiniera. Bývala som v kuchyni, lebo nebolo pre mňa lepšej izby. Vstávala som prvá; upratovanie, varenie, nákupy, pranie, umývanie, to všetko som robila hlboko do noci. V uplynulom roku som dovŕšila 71 rokov. Zdravie ma opustilo. Keď som sa musela uložiť na lôžko, lebo som bola chorá, syn nevchádzal do kuchyne, lebo hovoril, že nemá zvyk chodiť do kuchyne. Nevesta prichádzala do kuchyne, ale ukazovala svoju zlosť, keď búchala hrncami. Trpela som a mlčala, iba v noci som si uľavovala žiaľ horúcimi slzami. Istého dňa mi syn povedal, že mi vybavil miesto v starobinci, že musel použiť veľkú protekciu a že bude za mňa každý mesiac platiť. O niekoľko dní mi zavolal z práce, aby som si pripravila svoje veci. Odviezol ma autom do starobinca. Potom, vždy keď ma navštívil, vždy hovoril, že má veľa práce. Niekoľkokrát bola u mňa vnučka. Ja k nim nechodím. Nemám ku komu. Mala som jedného syna, no na starobu ma vyhodil“.

Udalosť tejto matky pripomína udalosť, ktorú sme počuli v dnešnom Evanjeliu. „Keď Ježiš vchádzal do istej dediny, vyšlo mu naproti desať malomocných. Zastali a zďaleka volali: «Ježišu, Učiteľ, zmiluj sa nad nami!» Kristus im káže, aby išli a ukázali sa kňazom. A ako išli, boli očistení. Avšak, nie všetci malomocní boli vďační za uzdravenie. Iba jeden z nich, Samaritán, preukázal Kristovi svoju vďačnosť. Nevďačnosť ostatných musela veľmi zabolieť Ježiša, keď na ich adresu vyslovil trpké slová: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“

Pán Ježiš sa nesťažoval pri výsluchu pred Pilátom a Herodesom, nesťažoval sa počas bičovania, tŕním korunovania, a ani keď visel na kríži. Avšak s bolesťou a ľútosťou spomenul deväť nevďačných malomocných. S ľútosťou tiež plakal nad nevďačnosťou obyvateľov Jeruzalema. S ľútosťou a bolesťou Ježiš pozerá aj na nevďačnosť mnohých z nás. Dokážeme prosiť, ale nedokážeme ďakovať. Vieme sa dožadovať vďačnosti od iných a sami sme nevďačníkmi voči Bohu i ľuďom, lebo nevieme ďakovať a myslíme si, že nám od Boha i od ľudí patrí všetko. Ktosi vyjadril smutnú pravdu o našej nevďačnosti v peknej modlitbe: „Bože, náš Pane, prečo vtedy, keď máme tak mnoho od Teba a máme Ti za to ďakovať, nehovoríme nič. Ale vtedy, keď čosi potrebujeme, tak sa Ty o tom dozvedáš prvý“.

„Keď chceš ukázať veľkosť duše v celom lesku, tak si zapisuj dary na mramor a krivdy do piesku“ – napísal Zygmund Krasiński. O tom, že vďačnosť je čnosť skutočne šľachetných a dobrých ľudí, poučuje istá stará legenda. Hovorí o pútnikovi, ktorý počas svojho putovania raz náhodne prechádzal okolo stodoly, v ktorej diabol skladoval zrno. Diabol plánoval toto zrno zasiať do sŕdc ľudí. V stodole bolo plno vriec, ktoré boli rozlične označené. Na jednom z vriec bolo napísané „zrnká nenávisti“, na inom „zrnká hnevu, zasa na inom „zrnká pomsty“, „závisti“, „pýchy“, „žiadostivosti“ a mnoho iných.

Keď pútnik nadviazal s diablom rozhovor, tak diabol sa pyšne chválil, že zrnká, ktoré zasieva do sŕdc ľudí, veľmi rýchlo a ľahko vzrastajú. – Sú také srdcia, v ktorých tieto zrnká nevyklíčia? – spýtal sa pútnik. Na tvári diabla sa objavil bolestný úsmev. „Tieto zrnká nevyklíčia v srdci šľachetného a vďačného človeka“ – vyznal diabol.

Bratia a sestry! Buďme šľachetnými a vďačnými ľuďmi. Ďakujme Bohu za všetko, čo od Neho dostávame: za život, za zdravie, za dobrých a milujúcich ľudí, ktorými nás Boh obklopil, za prácu, za to, čo máme, za to, že máme čo jesť i za to, že si máme čo obliecť, ďakujme za prebohaté duchovné dary, ktoré dostávame od Boha účasťou na svätých sviatostiach… Usilujme sa tiež byť veľmi vďační voči ľuďom. Tak veľmi im máme byť vďační a tak ťažko nám je vysloviť slovo: „ďakujem“.

Na tomto mieste si spomínam na príbeh jednej staršej pani, ktorý je hodný nasledovania. Počas jednej prvopiatkovej návštevy vyznala takto: „Prvá moja modlitba, keď sa ráno prebudím, je modlitby vďakyvzdávania. Ďakujem Bohu za to, že som sa mohla prebudiť a že mi Boh dal prežiť ešte jeden deň. Ďakujem Mu za to, že mám čo jesť a teplý kút, v ktorom môžem bývať, zatiaľ čo v tejto chvíli je vo svete toľko ľudí chudobných, hladných a chorých, bez domova“. Skutočne, máme za čo ďakovať Pánu Bohu i ľuďom.

George Herbert napísal krátku, ale veľmi peknú modlitbu. Našu dnešnú úvahu zakončime touto modlitbou: „Pane, Bože náš, obdaroval si nás toľkými darmi. Prosíme Ťa, daj nám ešte jednu vec naviac. Daj nám vďačné srdcia!“.