Bratia a sestry,

jeden z desiatich malomocných, ktorých Ježiš uzdravil v dnešnom Evanjeliu, „spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu“. Aj ostatní boli uzdravení, ale iba jeden sa vrátil, poďakoval a prijal spásu: „Vstaň a choď“ – povedal mu Ježiš – „tvoja viera ťa uzdravila!“ (Lk 17, 15-19)

Podobnú udalosť máme zaznamenanú aj v Starom zákone – 2. knihe kráľov – kde uzdravený Sýrčan Náman z malomocenstva, uznal veľkosť a majestát Boha Izraela. Sľúbil, že nebude prinášať obety iným bohom, iba Pánovi. (Por. 2 Kr 5, 14-17)

Príbeh z dnešného evanjelia a Starého zákona, ktorý som pripomenul, nám hovoria o kráse vďačnosti. Postoj vďaky by mal byť odpoveďou na zázrak vykonaný Bohom.

Takto obdarovaný človek má Bohu nielen ďakovať, ale aj svedčiť o tom, čo sa mu stalo. A nielen ten, kto zažil zázrak, ale my všetci sme boli v rôznych formách navštívení Bohom a zakúsili sme Jeho prítomnosť. Keď sme boli deti, koľkokrát nás zachránili pozorné ruky mamy a otca. Podobne je to aj teraz, keď sa nám možno nedejú veľké a senzačné zázraky, ale zažívame zázraky v malej a nebadateľnej podobe! Všetci sme ich zažili! Až jedného dňa sa dozvieme, koľko ráz sa nás Pán ujal. Sväte písmo nám zveruje úlohu: „Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky Toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla“. (1 Pt 2, 9) Ohlasovanie veľkosti Boha a vďaky Bohu, tvoria podstatu Cirkvi a kresťanstva.

Skúsenosť však ukazuje, že aj nám, podobne ako deviatim malomocným, je ťažké prejaviť vďačnosť. Často sa stáva, že zdrapneme dar a utekáme, aby sme sa z neho tešili osamote. Možno nedokážeme preukazovať vďačnosť Bohu pre fakt, že nevieme ďakovať ľuďom. Aké je udivujúce vidieť, koľko málo ľudí dokáže preukazovať vďačnosť, povedať ďakujem. Sú však aj takí, ktorí často hovoria ďakujem, ale nejako cítime, že tieto slová nevychádzajú priamo zo srdca.

Niekedy sa pozastavím nad tým, či by nebolo potrebné hľadať motívy takéhoto konania v našom detstve. Deti sú príliš často nútené rodičmi, aby ďakovali. Dostanú cukrík a hneď počujú: ´Čo povieš?´ a dieťa odpovedá: ´Ďakujem!´ Cíti sa však k tomu donútené a takáto vďačnosť sa môže stať falošnou. Výchova k vďačnosti je jej vrcholom, ale treba vychovávať zároveň aj k slobode – ďakovať z vnútorného presvedčenia a teda viesť dieťa k vnútornému postoju vďačnosti. Vtedy bude vďačnosť skutočne spontánna, bude ovocím pokory a veľkodušnosti, pretože vďaka tomuto ovociu uznáme naše potreby a štedrosť iných.

V živote by sme nemali ďakovať len ľuďom, ale hlavne Bohu. Keď hovoríme Bohu ďakujem, znamená to „áno“ Bohu. A potvrdzuje to aj jedna z najkrajších Ježišových modlitieb. „Jedného dňa sa Ježiš zaradoval v Duchu Svätom a povedal: Uznávam Ťa, Otče, Pán neba i zeme… Áno, Otče, lebo tak sa Ti zaľúbilo.“ (Por. Lk 10, 21) Teda, preukazovanie vďačnosti znamená vyznanie alebo uznanie Boha, naše áno Bohu. Apokalypsa nazýva Ježiša „Amen“ (Por. Apok 3, 14), keď hovorí, že Ježiš je živou vďačnosťou voči Otcovi.

Tento hlboký pocit Ježiša vyžaruje na všetky Jeho činy. On pred každou dôležitou situáciou ďakoval Otcovi. (Por. Jn 6, 11; 11, 41). A synoptické evanjelia uvádzajú zvláštne vzdávanie vďaky na konci Ježišovho života. Vzdávanie vďaky, ktorým končí svoj život: „Vzal chlieb, vzdával vďaky…“ (Por. Lk 22, 19)

Podľa príkladu Ježiša Krista, ktorý pri všetkom vzdával vďaky, by sme mali aj my vzdávať vďaky Otcovi za všetko. (Por. Kol 1, 12)