„Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov“  (Lk 16, 20).

Bratia a sestry,

v jednej knihe som čítal článok z cyklu „Stretnutia na ceste“. Bola tam časť o nešťastných ľuďoch – notorikoch, ktorí opäť našli miesto v spoločnosti, vďaka kresťanskému a ľudskému prístupu blížnych. Zvlášť hlboký je obsah výpovede istej osoby, ktorá hovorí: „Ja rozdeľujem ľudí na tri kategórie: do prvej radím tých, ktorí ma zasypali prezývkami a preklínaním. Títo ľudia vo mne vzbudzujú nenávisť. Do druhej kategórie rátam tých, ktorí ma brali ako vzduch – boli ľahostajní dokonca aj vtedy, keď som ich prosil o pomoc. Mám voči nim ukrutné výčitky. Človek nikdy neprestáva byť človekom a treba sa vždy na neho dívať ako na človeka, neodmietať mu omrvinky dobroprajnosti. A nakoniec, tretia kategória zahŕňa všetkých tých, ktorí sa mi usilovali pomôcť, ktorí kvôli mne neľutovali čas a brali ma ako človeka. Oni mi dali zakúsiť chuť dobra. Vďaka nim som sa vrátil k viere v človeka“.

Hlboká a dojímavá výpoveď tohto bývalého notorika pripomína Kristovo podobenstvo o boháčovi a Lazárovi z dnešného Evanjelia. Lazár bol úbohým žobrákom a potreboval pomoc. Boháč mohol kedykoľvek pomôcť Lazárovi a jeho bohatstvom by to určite vôbec neotriaslo. Potreby Lazára boli také malé, že stačilo povedať sluhom iba slovo, aby mu pomohli – nasýtili ho, ošetrili mu rany, zaodiali ho… to by stačilo. Žiaľ, boháč sa nikdy neodhodlal ani len k tomu, aby iným prikázal pomôcť Lazárovi.

Hriech, za ktorý boháč trpel po smrti nebol ten, že sa rád luxusne obliekal, alebo že deň čo deň prepychovo hodoval… Lazára nikdy netýral, neubližoval mu fyzicky – on ho “len” úspešne prehliadal. Hriechom, za ktorý boháč trpí je práve ľahostajnosť – nevenoval Lazárovi ani najmenšiu pozornosť. Ignoroval tohto biedneho človeka tak, ako keby vôbec nejestvoval. To nebol hriech o tom, že sa čohosi dopustil, že čosi spáchal. Bol to hriech ľahostajnosti a zanedbania, čiže spáchal hriech tým, že neurobil niečo, čo mohol urobiť.

Hriech, ktorý spáchal boháč, sa opakuje neustále. Aj dnes je mnoho ľudí, ktorí hrešia ľahostajnosťou voči chudobným, smutným, chorým, núdznym… Takých ľudí, ako bol Lazár alebo ako ten človek z výpovede na začiatku – ktorý, keď sa chcel vyslobodiť z pút vášne, potreboval ľudskú dobroprajnosť a pomoc, je veľmi veľa.

Treba sa teda vo svetle dnešného Evanjelia opýtať seba samého: neprehliadam niekedy iných ľudí tak, ako boháč toho úbohého Lazára? Nie som chorý na chorobu, ktorá sa volá „bezcitnosť“? Nevyznávam takú životnú filozofiu, ktorá hovorí, že najdôležitejšie je to, aby mne bolo dobre? Neberiem iných tak, akoby ich nebolo, akoby boli vzduch či minuloročný sneh?

Počas prvej návštevy Spojených štátov v homílii 2. októbra 1979 na štadióne v New Yorku, Sätý Otec Ján Pavol II. okrem iného povedal tieto slová: „Nemôžeme stáť nečinne, tešiť sa a užívať vlastné bohatstvá a dar slobody vtedy, keď v tom istom čase v akomkoľvek mieste na zemi, chudobný Lazár XX. storočia stojí a klope na naše dvere. Vo svetle Kristovho podobenstva bohatstvo a sloboda označujú výzvu k špeciálnej zodpovednosti… Bohatý človek z dnešného Evanjelia a Lazár, obaja sú ľudskými bytosťami, oboch stvoril Boh na svoj obraz a podobu, oboch z nich vykúpil Kristus za veľkú cenu svojej vlastnej krvi… Chudobní ľudia z Ameriky i z celého sveta sú vašimi bratmi a sestrami v Kristovi. Nikdy nemôžete byť spokojní, ak sa s nimi budete deliť iba s omrvinkami, ktoré padajú z vašich stolov“.

To, čo povedal Svätý Otec Ján Pavol II. Američanom, sa vzťahuje na každého z nás. Chudobný Lazár, ktorý dnes nadobúda rôzne podoby: chudobných, chorých, hladných, ľudí bez domova, alkoholikov, narkomanov… stojí a klope na naše dvere a prosí o pochopenie, pomoc a dobroprajnosť. Neodháňajme ho, neignorujme, neberme ho ľahostajne, nedeľme sa s ním iba o omrvinky, ktoré padajú z našich stolov.

Pekne o tom píše jeden spisovateľ: „Aj napriek zdaniu – chudobní obohacujú bohatých a nie opačne. Iba vďaka chudobným môžeme sa stať bohatší v Božích i ľudských očiach. Iba oni nás môžu vyprovokovať k dávaniu, k pozbaveniu sa toho, čo je našou najväčšou ťarchou: prevahy materiálnych dobier nad duchovnými. Iba vystretá ruka úbožiaka, ktorý čaká na našu pomoc, vedie nás pokojne k večnej vlasti. Iba utreté slzy úbožiaka vytláčajú slzy šťastia z očí darujúceho“.

Ktosi povedal takú zaujímavú vetu, že nikto nie je taký chudobný, aby nemohol pomôcť druhému človeku. Sme bohatí! Dokonca si nevieme predstaviť, ako veľmi sme bohatí! Možno neoplývame materiálnym bohatstvom, ale máme srdce, ústa, ruky. Núdznym ľuďom môžeme preukazovať našimi srdciami lásku, porozumenie, súcit.  Môžeme k nim vystrieť svoje ruky, keď im poskytneme svoju pomoc. Dobrými a milými slovami, ktoré vyslovia naše ústa, môžeme im dodávať odvahy, dvíhať ich na duchu, liečiť ich duchovné rany…

Zakončime túto úvahu modlitbou Matky Terezy z Kalkuty:

Pane, otvor naše oči, aby sme v našich bratoch a sestrách spoznali Teba.

Pane, otvor naše uši, aby sme počuli plač a volanie hladných, zmrznutých, zdesených a stratených.

Pane, otvor naše srdcia, aby sme sa dokázali milovať navzájom tak, ako si nás Ty miloval.