V jednom časopise bol uvedený článok z názvom “Stretnutia na ceste”. Bola tam reč o nešťastných ľuďoch, ktorí našli miesto uprostred nás, vďaka kresťanskému prístupu. Zvlášť hlboký je obsah výpovede jednej z týchto ľudí:

„Ja rozdeľujem ľudí na tri kategórie: do prvej rátam tých, ktorí ma zasypávali prezývkami, preklínaním, a títo ľudia vo mne vzbudzujú nenávisť. Do druhej kategórie rátam tých, ktorí ma chápali ako vzduch, boli ľahostajní dokonca vtedy, keď som ich prosila o pomoc. Mám voči nim ukrutné výčitky. Človek nikdy neprestáva byť človekom a treba sa vždy na neho dívať ako na človeka, neodmietať mu omrvinky dobroprajnosti. A nakoniec do tretej kategórie rátam všetkých tých, ktorí sa mi usilovali pomôcť, ktorí kvôli mne neľutovali čas a chápali ma ako človeka. Oni mi dali chuť dobra. Vďaka nim som sa vrátil k viere v človeka“.

Hlboká a dojímavá výpoveď tohto človeka pripomína Kristovo podobenstvo o boháčovi a Lazárovi z dnešného Evanjelia. Lazár bol úbohým žobrákom a potreboval pomoc. Boháč mohol pomôcť Lazárovi. To by vôbec neochudobnilo jeho bohatstvo. Potreby Lazára boli také malé, že by stačilo boháčovi povedať sluhom iba slovo, aby mu pomohli, nasýtili ho, ošetrili mu rany, zaodiali ho, a to by stačilo. Bohužiaľ, boháč sa nikdy neodhodlal k tomu, aby pomohol Lazárovi.

Hriech, za ktorý boháč trpí po smrti, nebolo to, že prikázal vyhodiť Lazára zo svojho domu. Netrpel ani za to, že kričal na Lazára, alebo že ho preklínal. Hriechom, za ktorý boháč trpí po smrti bolo to, že nevenoval Lazárovi ani najmenšiu pozornosť. Bol to hriech ľahostajnosti a zanedbania, čiže spáchal hriech tým, že neurobil niečo, čo bol povinný urobiť.

Hriech, ktorý spáchal boháč, opakuje sa neustále. Aj dnes je mnoho ľudí, ktorí hrešia ľahostajnosťou.

Treba sa teda vo svetle dnešného Evanjelia opýtať seba samého: nechápem niekedy iných ľudí tak, ako chápal boháč toho úbohého Lazára? Nie som chorý na chorobu, ktorá sa menuje „bezcitnosť“?

Počas prvej návštevy do Spojených štátov v homílii 2. októbra 1979 na štadióne v New Yorku, Sv. Otec Ján Pavol II. okrem iného povedal tieto slová: „Nemôžeme stáť nečinne, tešiť sa a užívať vlastné bohatstvá a dar slobody vtedy, keď v tom istom čase v akomkoľvek mieste na zemi, chudobný Lazár XX. st. stojí a klope na naše dvere. Vo svetle Kristovho podobenstva bohatstvo a sloboda označujú výzvu k špeciálnej zodpovednosti… Bohatý človek z dnešného Evanjelia a Lazár, obaja sú ľudskými bytosťami, oboch stvoril Boh na svoj obraz a podobu, oboch z nich vykúpil Kristus za veľkú cenu svojej vlastnej krvi… Chudobní ľudia z Ameriky i z celého sveta sú vašimi bratmi a sestrami v Kristovi. Nikdy nemôžete byť spokojní, ak sa s nimi budete deliť iba s omrvinkami, ktoré padajú z vašich stolov“.

To, čo povedal Sv. Otec Ján Pavol II. Američanom, vzťahuje sa na každého z nás. Chudobný Lazár, ktorý dnes nadobúda rôzne podoby: chudobných, chorých, hladných, ľudí bez domova, alkoholikov, narkomanov… stojí a klope na naše dvere a prosí o pochopenie, pomoc a dobroprajnosť. Neodháňajme ho, neignorujme, neberme ho ľahostajne, nedeľme sa s ním iba o omrvinky, ktoré padajú z našich stolov.

Ktosi povedal takú zaujímavú vetu, že nikto nie je taký chudobný, aby nemohol pomôcť druhému človeku. Sme bohatí! Dokonca si nevieme predstaviť, ako veľmi sme bohatí! Možno neoplývame materiálnymi bohatstvami, ale máme srdce, ústa, ruky. Núdznym ľuďom môžeme preukazovať našimi srdciami lásku, porozumenie, súcit.  Môžeme k nim vystrieť svoje ruky, keď im poskytneme svoju pomoc. Dobrými a milými slovami, ktoré vyslovia naše ústa, môžeme im dodávať odvahy, dvíhať ich na duchu, liečiť ich duchovné rany…

Zakončime túto úvahu modlitbou Matky Terezy z Kalkaty:

Pane, otvor naše oči, aby sme v našich bratoch a sestrách spoznali Teba.

Pane, otvor naše uši, aby sme počuli plač a volanie hladných, zmrznutých, zdesených a stratených.

Pane, otvor naše srdcia, aby sme sa dokázali milovať navzájom tak, ako si nás Ty miloval.