Drahí bratia a sestry!
Dnešné evanjelium nám hovorí o veľkej hostine. Jeden muž pripravil nádhernú oslavu – jedlo, stoly, svetlá a miesto pre každého. Hostina je tu predobrazom Božej dobroty. Tak ako ten muž, aj Boh pre nás pripravuje dobro, pokoj, odpustenie a radosť. Jednoducho hostinu. A tak Boh ako hostiteľ nás pozýva: „Poď, chcem ti dať niečo dobré.“
Keď pán poslal služobníka, aby zavolal hostí, ľudia sa začali vyhovárať. Jeden hovoril o poli, druhý o voloch, tretí o rodine. Neboli to zlé veci, ale pozvaní ich dali na prvé miesto. Boh chcel byť na prvom mieste v ich srdci – a oni mu tam nedali priestor. A tak zmeškali hostinu, ktorú pre nich pán pripravil.
Skúsme sa vžiť do situácie hostiteľa. Pripravíme niekomu narodeninovú oslavu. Urobíme koláče, pripravíme stoly, zapálime sviečky. Tešíme sa na ľudí, ktorých máme radi. Napíšeme im pozvánku, že sú vítaní a že sa s nimi chceme stretnúť. A oni nám začnú písať: „Nemôžem prísť, idem do fitka,“ „Nemám čas, idem cez víkend na chatu,“ „Možno inokedy.“ Alebo ešte horšie: vôbec neodpovedia, zostanú ticho.
Ako by sme sa cítili? Smutne. Nejde o koláče ani o svetlá. Ide o to, že sme chceli byť s nimi. A oni dali niečo iné na prvé miesto.
Veľmi podobne je to aj s Bohom. On pre nás každý deň pripravuje „hostinu“ – malé radosti, pokoj, odpustenie, silu do ťažkých chvíľ. Pripravuje chvíle ticha, ktoré nás môžu upokojiť. Posiela nám ľudí, ktorí nás povzbudia. Dáva nám príležitosti robiť dobro, ktoré naplní naše srdce. A my často povieme: „Neskôr. Nemám čas. Som unavený.“
Boh to síce prijme, on sa nehnevá a nikoho nenúti. On vie, že nám chce dať to najlepšie a je mu ľúto, že to nevyužijeme.
Keď pozvaní hostia neprišli, pán hostiny otvoril dvere chudobným, chorým a všetkým, ktorí nemali nikoho. To je obraz Boha, ktorý sa nevzdáva. Boh nikoho neodpisuje. Nevraví: „Tak nič, hostina sa ruší.“ Nie. Povie: „Chcem, aby môj dom bol plný.“ A tak hľadá ďalších. Ak niekto odmietne, Boh neustáva v hľadaní. Ak niekto zatvorí dvere, Boh klope inde. Boh je neúnavný v láske. Chce, aby nikto nezostal vonku.
A toto je veľmi dôležitá a krásna správa pre nás všetkých: Boh pozýva každého. Aj toho, kto si myslí, že si to nezaslúži – kto má chyby, kto spadol a nevie vstať, kto zlyhal už stokrát, alebo toho kto sa hanbí prísť. Boh nezavrie dvere nikomu. Nech sme kdekoľvek, nech je náš život akýkoľvek. Boh nám hovorí: „Poď. Pre teba mám miesto.“
V tomto podobenstve by som si chcel všimnúť ešte dôležitejšiu myšlienku. Tí, ktorí prišli ako druhí – chudobní, chorí, zlomení – boli práve tí, ktorí si tú hostinu vážili najviac. Pretože pre nich to nebola len oslava. Pre nich to bola nádej. Možno aj my potrebujeme prísť k Bohu práve s týmto srdcom: nie ako tí, ktorí si myslia, že všetko zvládnu sami, ale ako tí, ktorí potrebujú Boha. A Boh nás presne takto chce prijať.
Toto evanjelium nás učí trom jednoduchým, ale dôležitým veciam:
- Boh nás stále pozýva a čaká. Každý deň. Niekedy cez krátku myšlienku v srdci, cez osobu, ktorá nás poteší, cez ticho, modlitbu, či človeka, ktorý potrebuje pomoc. Boh neprestáva volať.
- Dávajme si pozor na „malé výhovorky“. Nie zlé veci nás od Boha oddeľujú, ale to, že tieto veci dávame na prvé miesto. Práca, povinnosti, domáce úlohy, technika, zábava – všetko je dobré, ale nesmie to obsadiť naše srdce. Stačí pár minút pre Boha – a on nám dá pokoj, ktorý si sami dať nevieme. Niekedy sa stačí len zastaviť a povedať: „Pane, som tu.“
- Aj my máme pozývať druhých. Nie veľkými slovami, ale životom, úsmevom, trpezlivosťou, odpustením, láskou, pomocou. Možno niekto hľadá Boha, ale nevie kde začať.
A niekedy ho privedie k Bohu naše správanie, naša blízkosť, dobro, ochota.
Bratia a sestry, prosme Pána, aby sme mali srdce, ktoré započuje Božie pozvanie. Aby sme neboli takí zaneprázdnení, že si nevšimneme to najdôležitejšie. Prosme, aby sme dokázali otvoriť dvere Bohu aj v obyčajnom dni. A prosme aj o to, aby sme dokázali vo svojom živote pozvať iných k Bohu – ticho, láskavo, jednoducho.