Bratia a sestry!
V dnešnom evanjeliu sme počuli krátku, ale veľmi dôležitú vetu: „Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha.“ Hovorí sa tu o jednom z desiatich mužov, ktorí trpeli malomocenstvom. Táto choroba človeka izolovala od rodiny, od priateľov i od celého sveta. Keď títo muži stretli Ježiša a prosili ho o uzdravenie. A Ježiš ich všetkých uzdravil. Všetkých desať. No iba jeden sa vrátil. Iba jeden si uvedomil, čo sa vlastne stalo a prišiel sa poďakovať.
Ježiš im dal dar, ktorý úplne zmenil ich životy. Nemusel to urobiť. Nežiadal od nich žiadnu odmenu ani sľub. Uzdravenie bolo darom čistej Božej dobroty. A práve to je prvá veľká myšlienka tohto príbehu: Boh nám dáva veľa dobrého aj vtedy, keď o to neprosíme, keď si to neuvedomujeme, a niekedy aj vtedy, keď si to vôbec nezaslúžime.
A tu prichádza na scénu jediný muž, ktorý sa zastavil, všimol si svoje uzdravenie a hneď sa vrátil, aby vyjadril vďaku. Tento okamih je dôležitý. Učí nás, že vďačnosť nie je len slušnosť alebo zvyk. Je to schopnosť vidieť dobro, ktoré dostávame. Tento muž mohol pokračovať v ceste, tešiť sa a rozprávať ľuďom, že je zdravý. Ale jemu v srdci niečo hovorilo: „Zastav sa. Vráť sa. Poďakuj.“ A on to urobil, s radosťou a úprimnosťou.
My ľudia sme často podobní tým deviatim, ktorí sa nevrátili. Nie preto, že by boli nevďační, ale možno boli unesení radosťou, alebo mali iné starosti a možno sa ponáhľali. A tak je to aj s nami. Každý deň dostávame veľa darov – niekedy veľkých, inokedy malých. Zobudíme sa, dýchame, máme strechu nad hlavou, jedlo na stole, ľudí, ktorí nás majú radi. Máme schopnosť pracovať, tvoriť, smiať sa, objímať. A predsa si to často ani neuvedomíme. Zvykli sme si na dobré veci a berieme ich ako samozrejmosť.
Príbeh o jednom vďačnom mužovi nám pripomína, že vďačnosť mení naše srdce. Keď ďakujeme, učíme sa vidieť krásu tam, kde sme ju predtým nevideli. Učíme sa pokore, pretože si uvedomíme, že veľa vecí v našom živote nie je len našou zásluhou. Vďačnosť nás robí pokojnejšími, lebo sa prestávame stále naháňať za tým, čo nemáme a viac si všímame to, čo už máme.
Vďačnosť nás, tak ako toho uzdraveného muža, privádza späť k Bohu. Keď ďakujeme, Bohu dávame najjednoduchší, ale zároveň najpravdivejší dar: otvorené srdce. Hovoríme mu: „Viem, že si so mnou. Viem, že mi pomáhaš. Vidím dobro, ktoré od teba dostávam.“
Preto nás tento príbeh pozýva k niečomu jednoduchému, ale zároveň veľmi dôležitému. Aby sme sa na chvíľu zastavili. Aby sme sa pozreli na to, čo máme a aby sme sa vrátili k Bohu a povedali mu svoje tiché alebo hlasné „ďakujem“.
Bratia a sestry, možno práve dnes si máme uvedomiť, koľko dobrého máme v živote. Dnes je ten deň, keď sa obraciame k Bohu s vďačným srdcom a začneme znova vidieť, že aj malé veci sú často veľké dary.