Bratia a sestry, dnešná slávnosť nás prenáša do ďalekej minulosti, do čias východu vyvoleného národa z egyptského otroctva. Pripomeňme si tú noc, keď všetkých prvorodených synov Egypťanov zabil anjel. Iba synovia Izraela boli uchránení pred smrťou. Boli ušetrení! Od toho času Židia na znak vďačnosti dávali do služby Bohu všetkých prvorodených na 40-ty deň po narodení. Obetovaní sa stávali kňazmi. Postupom času kňazstvo prevzal jeden rod – rod Árona. Ale Židia naďalej prinášali svojich prvorodených do svätyne, aby ich obetovali Bohu. Avšak vzali ich späť domov. Symbolickou formou výkupného pre kňazov bol baránok alebo dva holúbky.
V dnešnej slávnosti si pripomíname deň, v ktorom podobne urobili rodičia s Dieťaťom Ježišom, s Prvorodeným spomedzi všetkých prvorodených. Bola to skutočná, opravdivá obeta. Najsvätejšia Matka a sv. Jozef predstavili totiž Bohu vo svätyni Toho, ktorý prišiel ako „svetlo na osvietenie pohanov“ (Lk 2, 32), Toho, „ktorému budú odporovať“ (Lk 2, 34). Toho, ktorý „je obetovaný za nás“, Kňaza z kňazov. V prorockom videní to videl starec Simeón. Pochopil, že pre Najsvätejšiu Matku je to bolestná obeta. „Tvoju dušu prenikne meč“ (Lk 2, 35) – povedal jej. Preto obetovanie Ježiša vo svätyni sa nazýva jednou z bolestí Najsvätejšej Matky.
Nie je teda ťažké pochopiť, že dnešná slávnosť je aj sviatkom rodín, ktoré obetovali svoje deti do služby Bohu. To je ich sviatok. Rodičia si možno dnes pripomínajú chvíle, keď sa museli odhodlať pre obetu, keď počuli im adresované slová: „Mama, idem do seminára! Otec – vstupujem do kláštora!“. Možno začali vysvetľovať deťom: „Synu, ešte sa zamysli, aby si potom neľutoval! Teraz sa uč! Skonči vysokú školu, a potom uvidíš. Ak však zostaneš pri svojom zámere, ja ti nebránim, dokonca ťa požehnám“. Bol to veľmi vážny moment, vzrušujúca chvíľa, možno ju dokonca sprevádzali slzy.
Možno to bolo ako so sv. Bonaventurom – slávnym doktorom Cirkvi. Jedného dňa prišla k sv. Františkovi z Assisi matka s dieťaťom na rukách. S plačom začala prosiť: „Pre lásku Ježiša a Najsvätejšej Matky ťa úpenlivo prosím, otče, zachráň moje dieťa, a ak získa zdravie, dám ho do služby Bohu v tvojej reholi“. A takú obetu Boh prijal. Zachránené dieťa to je vlastne sv. Bonaventura.
Bohužiaľ, stáva sa aj ináč. Niektorým rodičom obetovanie dieťaťa do Božej služby je veľmi ťažké. Keď sv. Stanislav Kostka vyznal rodičom zámer vstúpiť do kláštora, otec pohrozí, že vypáli kláštor, ktorý sa odváži prijať jeho syna do svojim múrov.
Áno, aj dnes máme veľa rodičov, veriacich, ktorí sa modlia za kňazské a rehoľné povolania, ale – Bože chráň – nie pre svoje deti!
Zabúdajú, že deti sú predovšetkým vlastníctvom Boha, ich starosti boli iba zverené v charaktere depozitu. Chceli by urobiť deti šťastnými svojim vlastným spôsobom, pričom nevidia, že týmto spôsobom im môžu ukrivdiť.
Bratia a sestry. Pamätajme, že povolanie je Božou milosťou. Treba ho obklopiť modlitbou. Teš sa zo snov dieťaťa, ale nemaj mu za zlé, keď sa vráti z vybranej cesty. Obetovanie Ježiša v jeruzalemskej svätyni potešilo Simeóna i Annu. Radovali sa. Svoju radosť vyjadrili rodičom. Modlime sa za povolanie, rodičov, aby aj dnes vedeli obetovať svoje deti.