Drahí bratia a sestry!

„Ak neuvidím… neuverím.“ Tieto slová svätého apoštola Tomáša sa stali priam heslom dnešného mladého človeka. Tomášove slová prezrádzajú hlbokú krízu viery, krízu, akú dnes prežívajú mnohí – nielen mladí ľudia.

Akú krízu prežíval sv. Tomáš?  Nebola to kríza viery v Boha, ale kríza viery v Ježišovo poslanie. Tomáš je ochotný veriť, až keď uvidí živého Krista.

Tomášovu krízu viery nevyriešili oči, ruky a prsty, ale stretnutie so živým Kristom.

„Mám tri deti – píše mladá matka – dvoch chlapcov vo veku 16 a 13 rokov a 11-ročnú dcérku. V nedeľu, keď prichádza hodina kedy máme ísť na svätú omšu, sa začínajú problémy, zvlášť s chlapcami, ale i dcérka neodchádza bez reptania. S manželom pravidelne chodíme do kostola, a tak deťom nechýba príklad. Ja som vždy rada chodila na všetky pobožnosti, hoci som sirotou už od deviatich rokov  a prakticky som mala v rozhodovaní plnú slobodu. Čím teda vysvetliť vzburu mojich detí? Môj starší syn mi dokonca hovorí, že Boha niet a preto nechce chodiť do kostola. Keby jeho otca niekto udrel kyjakom po hlave, netrpel by toľko, ako pri takejto námietke“.

Akú radu by sme mohli poskytnúť tejto matke a nie len jej, ale mnohým ktorí prežívajú podobnú krízu v svojich rodinách?

Určite sa obaja rodičia  modlia za svoje deti a snažia sa im dať len to najlepšie. Mnohokrát ich možno aj nútia ísť do kostola. A myslím si, že to nie je cesta, pretože prichádza opačný efekt. Uvedomujeme si však, že to nie je ľahké.

Mladým ľudom, ktorí prežívajú ťažkosti vo viere, treba ukázať mnoho trpezlivosti. Nenútiť ich násilne k náboženským praktikám. To by situáciu ešte zhoršilo.

Istý mladý človek v liste do redakcie časopisu píše, že v osemnástom roku života sa tiež považoval za neveriaceho. Rodičia na neho nevyvíjali žiaden nátlak, čo sa týka každodennej modlitby a svätej omše. Naproti tomu sami sa usilovali viesť vzorný kresťanský život a preukazovali mu mnoho dobroty. Tento mladík sa po desiatich rokoch – ako sám píše – vrátil k viere a praxi z detských rokov. Do mysle mladých ľudí sa najľahšie dostaneme cez srdce a dobrý príklad.

Viera je čnosťou, čiže zručnosť istého druhu, ale aj teologickou čnosťou, a teda aj darom Božím. Bez pomoci Božej, bez Jeho milosti samotné naše ľudské úsilia sú nedostatočné. Preto sa za vieru musíme modliť – pre seba i pre našich blízkych.

Jeden zo známych kresťanských mysliteľov, španiel, Jaime L. Balmes, napísal: „Skôr, ako začneš s niekým diskusiu, kto neverí alebo pochybuje, najprv sa pomodli za neho. Preto v našom živote, zvlášť, keď ktosi prežíva ťažkosti vo viere, nech nechýba modlitba: „Pane, rozmnož vieru mne i mojim blízkym. Pane, daj, aby sa i v mojom živote potvrdili slová: Blahoslavení, ktorí nevideli a uverili“ (Jn 20, 29).