Gréckokatolícka cirkev

Drahí bratia a sestry,

chcete byť zdraví? Samozrejme – na takúto otázku nemôžeme čakať inú odpoveď, než áno. Veď chorý človek netúži po ničom inom. Sami to tiež dobre poznáme aj zo svojho života, keď sme my, alebo naši blízki bojovali s chorobou. O čo viac je táto túžba súčasťou každodenného života niekoho, kto dlhé roky bojuje s nejakým postihnutím!

A predsa – presne túto otázku položil Kristus chorému mužovi. Vedel, že tento človek bol dlhé roky nemocný. A zaujímavé na jeho odpovedí je, že na ňu vlastne neodpovedal. Iba sa posťažoval. Chorý odpovedal: „Pane nemám človeka, čo by ma spustil do rybníka, keď sa zvíri voda. A kým sa ta sám dostanem, iný ma predíde.“ Na prvý pohľad je to trochu netypická odpoveď, ale aj dnešný človek mnohokrát odpovedá, ako chorý z evanjelia.

Možno by mnohí aj dnes odpovedali na Kristovu otázku rovnakým spôsobom: Pane, rodina sa o mňa nestará… syn – dcéra o mňa nemajú záujem.. Alebo: nemám ani na lieky… môj plat, dôchodok je tak malý, že si nemôžem dovoliť drahé liečenie, či operáciu, ktorá by ma vyliečila…  A možno by tiež viacerí povedali: „nemám nikoho“…

Aj my sami sa často dostávame na miesta, kde môžeme stretnúť ľudí, ktorí sa ocitli sami. V nemocniciach, vo väzení, v domove dôchodcov, hospici, ale aj v krásnych domoch plných osamelých ľudí. Naša doba dokáže byť krutá a stále viac sa nás ocitá v situácii, kde zrazu ani my nemáme nikoho, kto by bol s nami vo chvíli, keď máme strach z toho, čo je pred nami.

Bojíme sa choroby, nezamestnanosti, staroby a umierania, pretože to všetko sú životné etapy, v ktorých aj nám hrozí, osamelosť. Poznám veľa ľudí, ktorí radšej nemyslia na to, čo bude zajtra. Je to ich spôsob, ako sa vyrovnávajú s tým, že už teraz sú sami.  Boja sa toho čo bude, až ich opustia sily a stanú sa závislými na pomoci druhých. Aj ich trápi otázka: Budem mať niekoho?

V jednom hospici, ktorý som navštívil, som stretol veľa príjemných starých ľudí, ktorí so svojou samotou bojujú tak, že pomáhajú ľuďom, čo sú na tom ešte horšie než oni. Starajú sa o potreby druhých a nemajú čas myslieť na to, čo bude. Vedia, že aj oni sa môžu ľahko dostať do situácie, kedy budú niekoho potrebovať – potrebovať „človeka“. Ale už sa toho neboja, pretože našli nových priateľov medzi starými ľuďmi, ktorí slúžia podobne.  Spoznali ľudí, ktorí sú ochotní postarať sa o toho, kto naraz zostal sám a nemá už dosť síl k tomu, aby si zaistil základné životné potreby.

Možno je na mieste položiť si otázku: Mam niekoho, kto mi pomôže, keď už nebudem schopný postarať sa o seba? Je dobré si uvedomiť, že tu máme byť pre druhých – hlavne starých, chorých, opustených… Máme byť oporou… nesmieme sa správať ako „nemí“ alebo „rozladení“. Naša blízkosť pomáha chorým premáhať osamelosť a uzavretosť do seba. Naučme sa prekonať strach, ktoré neraz môžeme pociťovať v kontakte s chorými osobami. Sme pozvaní slúžiť v každom človeku, žijúcom v našich rodinách, spoločnosti… Ak sa niekto z nás chce nazývať kresťanom, ale nechce žiť  pre službu chorým, zapiera Krista.

Jedná ľudová múdrosť hovorí: Ako si kto ustelie, tak si aj ľahne.“ … a neznámi autor dopĺňa: veľa lásky v živote nikomu neublížilo, ale málo lásky ubližuje veľmi veľa.

Dnes rozhodujeme o tom, čo nás raz čaká. Svojimi postojmi a správaním ovplyvňujeme to, či raz – až to budeme potrebovať, budeme mať toho svojho „človeka“.

Bratia a sestry, po čom túži dnešný chorý človek? Samozrejme aj po tom, aby bol zdravý… ale mnohokrát túži po láske, po blízkom človeku, synovi, dcére… po niekom, kto by mal o neho záujem.

Milí snúbenci Lukáš a Ivana, rodičia a príbuzní snúbencov, drahí bratia a sestry!

Na úvod môjho príhovoru by som vám rád prečítal pár slov z piesne Navždy od Kristíny, ktorú Lukáš a Ivana máte veľmi radi:

„Nielen na chvíľu. Nielen na moment. Iba dopredu, ale nikdy späť. Dať si všetko a ešte viac.

Prežiť spolu najkrajší čas. Nielen tento deň. Nielen túto noc.

Ty nesmieš mať mňa. A ja teba dosť. Teba dosť.

Navždy, navždy. To chce v láske každý. Navždy, navždy. To chce každý.

Aby sme neboli vtáci uzimený. Prežili krízy a všetky ťažké zmeny.

Aby sme neboli vtáci uzimený. Navždy, navždy“

Dnes, milí snúbenci, prichádzate do Božieho chrámu, aby ste svoju lásku spečatili sviatostným zväzkom – navždy. Je to vzácny deň a chvíľa vo vašom živote, pretože v láske ste sa vzájomne rozhodli darovať sa jeden druhému.

Láska – tento hlboký cit znamená pre každého z nás niečo iné. Láska má rôzne podoby a prejavy – môžeme ju objaviť v úprimnej radosti z milovaného, je ukrytá v malom darčeku, či milom úsmeve, dáva sa v bolesti, obeti či v úprimnom objatí, vidno ju v slzách, či strácaní… Niekedy sa nám zdá, že v dnešnom svete stráca svoj pravý zmysel, ale aj napriek tomu, je tu medzi nami.

V tento deň vám evanjelista Ján adresuje slová o pravej láske, ktoré nám zanechal Ježiš:
„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás.“ (Jn 13, 34).

Boh nás miluje dokonale a jeho láska sa prejavila v tom, že „poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život.“ (1 Jn 4, 9). Boh nám dáva vo svojom Synovi všetko. Je to nepochopiteľné tajomstvo. Ježiš nám ukazuje právu lásku, ktorá má v prvom rade slúžiť. Slúžiť dobrým i zlým, spravodlivým aj zlým. Ježiš vie, že iba skutočná láska pomôže ľuďom nájsť správny smer.

Lukáš a Ivana, dnes prežívate svoj spoločný vstup do života. Určite máte v tejto chvíli množstvo plánov a predsavzatí. Vaše pocity sa v tejto chvíli asi nedajú ani opísať. Ste plní očakávaní  a možno aj strachu. Možno, že si dávate otázku, vydrží naše manželstvo? Vydrží naša láska? Obavy sú a budú.

Ale Ježiš vám chce dnes ponúknuť svoju lásku. Ponúka vám istotu svojej prítomnosti. Chce byt’ súčasťou vášho spoločného života, nielen vo chvíľach šťastia, radosti, ale aj v ťažkých etapách života. On vás chce naučiť, ako treba kráčať cestou manželského života správnym smerom. Po ceste lásky. Lásky, ktorá slúži, lásky, ktorá vždy hľadá dobro toho druhého. Prijmite túto jeho ponuku. Povedzte mu svoje áno, pretože on vás najlepšie naučí slúžiť druhému. Aj vtedy, keď sa bude treba premáhať, keď to bude ťažké.

Nezabudnite, že vy dvaja ste za svoju lásku odteraz zodpovední. Máte si navzájom slúžiť, pomáhať si, byť jeden druhému oporou. Nie je to jednoduchá úloha. Tomu sa treba učiť, neustále zápasiť a ísť stále dopredu.

Manželstvo je niekedy aj zápas a neustále odpúšťanie. Boj so svojím egoizmom. Boj o dobro a šťastie druhého, ale aj o svoje. Vy dvaja sa máte stať jedným telom. Odpúšťajte si navzájom. Aj to je prejav skutočnej lásky.

Svoj príhovor by som rád zakončil aj inou piesňou o láske, ktorá je nám veľmi dobre známa: „Láska je tu s nami, buďme s ňou. Chce sa nás dotknúť.“

Lukáš a Ivana! Boh je Láska. Boh je viac ako manželstvo, ale bez neho by nikdy nebolo tým, čím naozaj má byť. Prajem vám, aby ste tak, ako teraz sebe navzájom, vedeli vždy Bohu povedať svoje “áno”. Prajem vám, aby on bol srdcom vašej lásky a láskou vášho srdca. Nebojte sa a nikdy nestrácajte nádej. Vy dvaja ste zvláštnym spôsobom zodpovední za svoje životy a za svoju lásku. Prajem vám, aby sa nikdy nestala ľadom ani studeným vetrom. Amen.

Pred nejakým časom som videl film o jednom falšovateľovi peňazí. Vytrvalo pracoval na ryteckých doskách pre tlač, aby kópie peňazí boli dokonalé. Chytili ho však skôr ako mohol vo veľkom bankovky tlačiť. Keď bol vo vyšetrovacej miestnosti, položil hrdo na stôl kópiu stodolárovky aj s jej originálom a vyzval štátnych agentov, aby medzi nimi našli rozdiel!
Odborník, ktorý si bankovky obzrel len sucho skonštatoval: Nemusím ich rozlišovať. Tá, ktorú ste skopíroval, bola tiež falošná.

Mnohí robíme podobnú chybu, čo sa týka viery. Nenápadne kopírujeme vieru a správanie druhých, ľudí, ktorých poznáme a považujeme ich za vzory. Nekriticky prijímame ich názory. Mnohí mladí napodobňujú správanie tých, ktorých považujú za svoje idoly.

Žiaľ, často kopírujeme len falošné napodobeniny tak, ako skopíroval falošnú bankovku ten nešťastný podvodník. V jednej piesni, ktorú som počul sa spievalo: Pane, daruj mi pravú vieru… Je veľmi dôležité, aby naša viera nebola len kópia nejakej napodobeniny. Viera má byť osobná skúsenosť s Bohom, ktorá sa prejavuje v bežnom živote.

Čo sa týka viery, treba povedať, že ju nemôžeme zdediť po rodičoch, alebo ju len napodobňovať. Ak je viera iba nejakým súborom poučiek a naučených zvykov a fráz, nie je živá. Každý je osobne zodpovedný za svoj život a svoju vieru. Vy, ktorí ste rodičia, určite rozmýšľate nad tým, akú vieru vo vašom živote vidia deti. Pretože to vašu vieru a vzťah k Bohu budú napodobňovať. Neprivedie ich to čo vidia do slepej uličky? A akú vieru vidia naši kolegovia? Môže byť naša viera pre nich kompasom?

Aj dnešné čítanie zo svätého písma je o viere – o túžbe a hľadaní. Ale to najdôležitejšie je jej nájdenie. Tomáš bol v dejinách obeťou mnohých kritík a má oddávna povesť neveriaceho. Často sa v živote hovorí o Tomášovej nevere, ale málokto si uvedomí, že ani jeden z učeníkov neuveril, kým na vlastné oči nevidel dôkaz o zmŕtvychvstaní. Všetci ostatní okrem Tomáša už Pánove ruky a bok videli. Nakoniec Tomáš hovorí jedno z najkrajších vyznaní viery v dejinách: “Pán môj a Boh môj!” (Jn 20, 28).

Tento Tomášov zápas s pochybnosťami môže aj nás veľa naučiť. Pochybnosť často vnímame ako tabu. Máme niekde zakódované, že skutočný kresťan nikdy nepochybuje.

To však nie je pravda. Pochybnosti nie sú opakom viery. Často sú predchodcom pravej a živej viery. V Tomášovom prípade boli impulzom, ktoré viedli k pravde a viere. Napokon Kristus nepovedal Tomášovi: „Nemal si pochybovať, ale ukázal mu dôkaz a až potom mu povedal: Nebuď neveriaci, ale veriaci!

Bohu záleží, aby sme prekonali pochybnosti a On sám nám v tom pomáha. Ježišovi záležalo, aby Tomáš našiel vieru. Pochybnosti sú mnohokrát cestou a hľadaním. Sväté písmo nám na mnohých miestach hovorí, že kto úprimne hľadá Boha, ten nachádza, tomu sa Boh dáva nájsť. Mojžiš v závere života hovorí ako svoje presvedčenie tieto slová: Odtiaľ budeš hľadať Pána, svojho Boha, a nájdeš ho, keď ho budeš hľadať z celého srdca a z celej duše (Dt 4, 29).

Jeden spisovateľ raz povedal: Verte mi, v úprimných pochybnostiach žije viac viery ako v polovičnom presvedčení. Viera rastie hľadaním pravdy, pričom hľadajúci musí klásť úprimné otázky. Nikde vo Svätom písme by sme nenašli tvrdenie, že správny kresťania nepochybujú. Tomášov príbeh nás učí, že pochybnosti sú prirodzené a aj v nich môžeme byť úprimní. Keď vidí Ježiš v našom srdci túžbu po poznaní pravdy, On sám – ako v Tomášovom prípade – vstúpi do našich pochybností, a zjaví nám pravdu.

Bratia a sestry, po vyznaní Tomáša hovorí Ježiš slová. „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20, 29). Som presvedčený, že keď Ježiš tieto slová vyslovil, mal pred sebou aj nás, ktorý Ho našimi očami nebudeme vidieť a budeme stáť pred rozhodnutím vykročiť na cestu viery, alebo zostať stáť. Kristovi záleží na tom, aby sme sa aj my, dostali k momentu, v ktorom budeme schopní vyznať – “Pán môj a Boh môj!” (Jn 20, 28).

Bratia a sestry!

Na Veľký piatok sme počúvali tieto slová: „Tam Ho ukrižovali a iných dvoch s ním“ (Jn 19,18). „Pilát napísal aj nápis a dal vyvesiť na kríž. A napísané bolo: Ježiš Nazaretský, kráľ židovský.“ (Jn 19, 19) „Ako Ježiš okúsil ocot, riekol: Dokonané! A nakloniac hlavu, odovzdal ducha Bohu.“ (Jn 19, 30) Jozef z Arimatie sňal jeho telo. Nikodém ho zavinul do plátna a uložili ho do hrobu (por.: Jn 19, 38 – 40). Toto bolo niekoľko viet z čítaní na Veľký piatok. O vzkriesení Ježiša sme si mohli vypočuť v sobotu večer tieto slová: „V prvý deň po sobote, včasráno, keď ešte bola tma, prišla Mária Magdaléna ku hrobu a videla kameň odvalený od hrobu.“ (Jn 20, 1)

Môžeme týmto biblickým slovám veriť alebo nie? Môžeme veriť, že Ježiš Kristus – nevinný, zomrel na kríži. Môžeme veriť, že na tretí deň vstal z mŕtvych a žije. No rovnako tak nemusíme veriť. Máme na výber. Možnože Mária a iní po nej, pristupovali k týmto udalostiam so strachom. Avšak dnešný text nám chce poukázať na to, že náš strach a obavy Kristovi nie sú cudzie. On rozumie a sám najlepšie vie, kedy a čím v živote prechádzame. Prichádza, aby z nás toto všetko sňal. Prichádza k nám tak, ako k učeníkom so slovami: „Pokoj vám!“ A tie aj nás dnes uisťujú o tom, že on je tu a vie, čo robiť. Nemusíme sa báť. Kristus je tu, neostal v hrobe. Kristus je živý! Veríme tomu?

Radostná správa Veľkej noci sa nachádza v troch slovách: Ježiš je Víťaz! Možno v tejto chvíli povieš: ´veď ja v neho verím´. Jedna vec je však veriť v jeho existenciu a niečo iné je mu aj dôverovať. Všetci dobre vieme, že Ježiš prišiel, aby zvíťazil aj v našich životoch. Od nášho strachu a problémov. Kristus prináša nádej, riešenie a pokoj. Toto všetko Kristus urobil pre nás všetkých, nie len pre nášho suseda, ktorý je možno v našich očiach väčší hriešnik, ako my.

Raz na schôdzi jeden vzdelaný človek dve hodiny dokazoval, že Boha niet. Použil všetky prostriedky, len aby dosiahol svoj cieľ – presvedčiť ostatných o svojej pravde, že Boha niet. Miestnosť bola plná ľudí. Mnohí mu dávali za pravdu a pokrikovali, že Boha niet! Môžeme si robiť, čo chceme. Po jeho prejave nastala otvorená diskusia a všetci prítomní mohli povedať svoj názor. Prihlásila sa iba jednoduchá babička a prehovorila: „Dovoľte mi, aby som v krátkosti povedala, čo pre mňa Kristus urobil. Boh pre mňa poslal svojho Syna a on za mňa zomrel a vstal z mŕtvych. Som už stará žena a čoskoro zomriem. Ale Ježiš mi dal nádej večného života. Keď tu zatvorím oči, potom sa zobudím v nebi, lebo patrím Ježišovi. Toto všetko urobil on pre mňa. A teraz sa pýtam, pán rečník, čo urobila pre vás vaša nevera?“ Nastalo trápne ticho a veľké rozpaky.

Bratia a sestry, aj my potrebujeme Pána Boha. Možno máme niekedy dojem, že už nie je nik, kto by nás podržal, potešil, či pomohol. Vedzte, že je tu Kristus, ktorý nás vykúpil, vstal z mŕtvych a žije. K nemu môžeme kedykoľvek prísť a poprosiť o pomoc a pokoj.