Gréckokatolícka cirkev

Drahí bratia a sestry, asi mi dáte za pravdu keď poviem, že medzi najťažšie chvíle rodičovského života patria dni, kedy sa trápite pre svoje deti. Nech už ide o ich zdravie, poruchy v správaní alebo o rôzne poblúdenia v živote, vždy ide o bolesť v srdci rodiča, ktorý si nevie dať rady.

Táto skúsenosť je všetkým známa. Preto sa dokážeme ľahko vžiť do pocitu otca, ktorý v dnešnom evanjeliu hľadal pomoc pre svojho syna. Najprv túto pomoc hľadal u apoštolov, avšak neuspel. A neskôr u samotného Krista, ktorý uzdravil jeho syna.

Z evanjelia nevieme usúdiť, čo tomuto chlapcovi bolo. Mohlo ísť o nejakú psychickú chorobu, či posadnutie. Ale vieme, že uzdravenie chlapca nastáva až vtedy, keď Kristus pohrozil zlému duchovi. Ten z neho vyšiel a chlapec bol zdravý. Chápeme, že jeho otec mal strach. Strach, ktorý prežíva každý rodič. Skúsme sa dnes sústrediť na Otca. Otca, ktorý veľmi trpel pre svoje dieťa. Tento muž – otec sa tak stáva posilou, povzbudením a jeho konanie návodom pre všetkých rodičov, ktorí sa trápia kvôli svojim deťom. Je to povzbudenie pre chvíle, kedy si uvedomia, že už urobili všetko, čo bolo v ich silách a ich nádej sa upiera už len ku Kristovi.

Ako som už povedal, otec prežíval strach. Existujú rozličné druhy strachu. Strach pred ohrozením života, pred nebezpečenstvom, pred rozličnými obmedzeniami, násilím atď. Strach, ktorý je v službe pudu sebazáchovy je dobrý, užitočný. Za tento strach môžeme ďakovať Bohu. O tomto strachu dnes ale hovoriťnechcem.

S ľudskou existenciou sú spojené aj iné druhy strachu. Vo filozofickom a psychologickom uvažovaní sa rozlišujú dva druhy strachu, ktoré majú dve rozdielne pomenovania, a to: „strach“ a „úzkosť“. Ten prvý typ – „strach“ je charakterizovaný tým, že vieme povedať, čoho alebo koho sa bojíme. Môže to byť strach pred skúškou, z choroby, nehody, prírodnej katastrofy, zo straty niečoho, alebo niekoho, zo sklamania atď. Pre ten druhý typ, ktorý nazývame „úzkosť“ je charakteristické, že nedokážeme jasne povedať, čoho sa bojíme. Skoro by sa dalo povedať, že je to úzkosť zo života – z existencie…

Známy dánsky teológ a filozof Soeren Kierkegaard ktorý na túto tému napísal knihu, povedal, že úzkosť má svoje korene v tom, čo v teológii nazývame „originálnym hriechom“. On teda odvodzuje úzkosť z pocitu viny, ktorý má človek pred Bohom za to, že sa vzbúril proti nemu. V knihe Genezis je vzbura opísaná ako prvý hriech v raji. Iní filozofi hovoria, že vznik úzkosti je nejakým spôsobom spojený s našou existenciou vôbec.

Nech je to akokoľvek, môžeme povedať, že pocit strachu a úzkosti poznáme pravdepodobne všetci. A poznal ho aj otec z dnešného evanjelia. Aj dnešní rodičia nesú na svojich pleciach bremeno strachu i úzkosti o svoje detí.

Max Lucado vo svojej knihe Bez strachu píše: „Strach nikdy nenapísal symfóniu či báseň, nevyjednal mierovú zmluvu ani nevyliečil chorobu. Strach nikdy nevytiahol rodinu z biedy ani krajinu z fanatizmu. Strach nikdy nezachránil manželstvo ani firmu. Odvaha áno. Urobili tak ľudia, ktorí sa odmietli radiť so strachom či krčiť pred svojimi obavami.“

Všetci vieme, že niekedy sa naše problémy stratia vo chvíli, keď o nich hovoríme. Podeliť sa s druhými o to, čo nás paralyzuje, má liečivé účinky. Náš strach môže zmiznúť už len vedomím, že v tom nie sme sami. Ak nám iní rodičia potvrdia, že aj oni prežívajú niečo podobné ako my, môžeme si byť vzájomne oporou a povzbudením. To, že o niečom nechceme hovoriť, je v konečnom dôsledku tiež len prejavom strachu – bojíme sa, že nás druhí vysmejú, odsúdia… Vyslovením problému prichádzajú aj riešenia.

Prvý prejav strachu, ktorý sa vo Svätom Písme spomína prežíva Eva, ktorá sa bála, že Boh im niečo nechce dopriať, keď im nedovolil jesť z jedného, jediného stromu z celého raja. Milí rodičia, nevidíte sa v tom? Nie sú aj tie vaše strachy často o tom, že ČO AK… Vy rodičia hľadíte do budúcnosti často s vymyslenými scenármi, ktoré sa nikdy neuskutočnia. Náš strach nad nami víťazí vtedy, keď prestávame dôverovať Bohu. Tak zvíťazil aj nad Evou v raji a narušil dokonalú jednotu človeka s Bohom. Skrze modlitbu sa stretávame s naším Stvoriteľom a obnovujeme s ním stratenú dôveru. Ak sa neposilňujeme stretnutiami so živým Bohom, v našom živote chýba nádej. Modlitba je studnicou, v ktorej sa rozplynú všetky – nielen rodičovské strachy. Vždy, keď sa rodič modlí, Boh na to odpovedá. Modlitba nikdy neostáva nevypočutá. Aj vtedy, keď to nevidíme, či nie je to podľa našich predstav.

Drahí bratia a sestry ako som povedal, medzi najťažšie chvíle rodičovského života patria dni, kedy sa trápite pre svoje deti. Ale aj tieto dni môžete prežívať s Bohom, povedať mu o trápeniach, strachu a úzkosti. Len nezostávajte sami.

Bratia a sestry,

dnes by som sa chcel spolu s vami zamyslieť nad evanjeliom, ktoré sme práve počuli a pokúsiť sa v ňom nájsť výzvu, ktorou sa na nás Boh prostredníctvom tohto príbehu obracia.

Nikto z nás nevydrží dlho bez jedla. Aby sme mohli žiť a spávne fungovať, musíme stále niečo prijímať. Chlieb a ryby boli v Ježišovej dobe najbežnejším jedlom. Ježiš nečaká, čo od neho budú ľudia žiadať. Sám od seba im ponúka to, čo potrebujú všetci bez rozdielu. Jedlo. To znamená, že Boha nepotrebujú iba tí, čo sú v nejakej núdzi a biede. V Kristovi dostávame od Boha niečo tak základného a potrebného ako je chlieb. Viera v Ježiša nie je niečo naviac. Nie je len pre chorých a slabých. Ježiš je tu pre všetkých. Dáva nám silu k životu – taktiež ako nám ju dáva naše každodenné jedlo.

Aj keď Ježiš vedel, čo chce urobiť, najprv povedal apoštolom „…vy im dajte jesť!“ a apoštoli mu odpovedali, „Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby.“ Ježiš tento dar rozmnožil pre všetkých. Ježiš teda nerobí zázrak z ničoho, ale z toho, čo mu dáme. Keď si každý z nás nechá čo má len pre seba, bude to na svete stále rovnaké. Jedni sa budú mať dobre a druhí budú poznať iba núdzu. Ježiš prišiel, aby to zmenil a obdaroval všetkých. Nepotrebuje k tomu nič viac, než to, čo mu dáme. Každý z nás má predsa niečo, čím môže druhým urobiť radosť. Každého z nás môže Ježiš použiť, aby skrze neho pomohol iným.

Keby sa jedlo rozdalo iba ľuďom, ktorí sa práve zhromaždili okolo Ježiša, určite by sa neušlo všetkým. Nie preto, že by bolo chleba málo, ale preto, že by ho rozobrali tí, ktorí majú „ostré lakte“. Vieme, že napríklad aj humanitárna pomoc končí často v rukách tých ľudí, ktorí sú na vrchole a k naozaj núdznym sa vôbec nedostane. Kristus nás dnešným úryvkom učí, aby sme na nikoho nezabudli a aby nik neostal na okraji. A práve to je úlohou nás všetkých, nie iba cirkvi.

Všetci si dobre uvedomujeme, že pokrm je Boží dar. V súčasnej dobe, keď obrovské množstvo ľudí vo svete zápasí s nedostatkom základných potravín a chudobou, je to veľká výčitka do našich vlastných radov, ako zaobchádzame s darom jedla. Skúsili ste niekedy nazrieť do smetných košov pred panelákmi, najmä po Vianociach a po Veľkej Noci? Našli by ste vyhodené potraviny, neraz ešte nerozbalené a v záruke. Koľko vyhodíme nespotrebovaných potravín z našich chladničiek len preto, lebo sme ich ani nepotrebovali. Kúpili sme ich zväčša preto, že bola akcia…

Plytvanie potravinami a neúcta k  pokrmu je jedným z najväčších sociálnych hriechov na svete. Prieskum, ktorý sa robil na Slovensku hovorí o tom, že až 40 % opýtaných vyhadzuje najčastejšie  chlieb a pečivo, nasleduje zelenina, ovocie a zvyšky varených jedál. 12% ľudí je dôvodom vyhadzovania jedla uprednostňovanie čerstvých potravín. Ostatní opýtaní vyhadzujú nadbytočné potraviny len preto, lebo nakúpené množstvo nestihli zužitkovať. Plytvať jedlom znamená plytvať aj zdrojmi, ktoré sú potrebné na jeho výrobu – pôdou, vodou, prácou ľudí a energiou. Je to nezodpovedné nielen voči životnému prostrediu, ale aj nemorálne voči ľuďom, čo si nemôžu dovoliť kvalitné jedlo. Je najvyšší čas, aby sme zásadným spôsobom zmenili svoje spotrebiteľské správanie.

Vďaka za rôzne potravinové banky a potravinové zbierky pre núdznych. Nemusíme však čakať, kým sa zorganizuje nejaká zbierka. Postačí mať otvorené oči a ochotné srdce a podeliť sa s jedlom. A tento zázrak, o ktorom sme dnes čítali sa nanovo zopakuje.

Bratia a sestry, prečo a pre koho v evanjeliu zostávali plné koše odrobín? Je zvláštne, že sa o nich už nič nedozvedáme. Dvanásť je číslo plnosti. Dalo by sa myslieť i na chudobných, ktorí si neskôr odrobinky vzali. Ale ja si myslím, že tie koše ostali predovšetkým pre nás. Evanjelium chce názorne ukázať, že to, čo Ježiš vtedy urobil, nemalo význam iba pre malú skupinu ľudí. Ale je to skryte pozvanie pre nás všetkých, aby sme sa vedeli podeliť. Ježiš aj dnes môže urobiť zázrak, ale neurobí ho z ničoho, ale iba z toho, čo mu dáme.

Bratia a sestry, sláva Isusu Christu!

Každý človek túži po šťastnom a dobrom živote. Preto sa učíme, pracujeme, staráme sa o svoje zdravie i o svoju rodinu. Robíme všetko preto, aby sme sa mali lepšie.

V dnešnom evanjeliu stretávame dvoch slepcov. Aj oni túžili po lepšom živote. Vedeli, že sami si nepomôžu, a preto volali: „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ Verili, že iba Ježiš im môže vrátiť zrak. Ich viera a dôvera ich priviedli k uzdraveniu.

Aj my chceme, aby bol náš život lepší. No často čakáme, že sa zmenia ľudia okolo nás, okolnosti alebo svet. Evanjelium nás však učí niečo iné – skutočná zmena začína v našom vlastnom srdci. Keď sa ja stanem trpezlivejším, láskavejším a odpúšťajúcim človekom, mení sa aj prostredie okolo mňa.

Raz niekto povedal: „Najsilnejšia kázeň nie je tá, ktorú ľudia počujú, ale tá, ktorú vidia.“ Ľudia si možno nezapamätajú naše slová, ale zapamätajú si, ako sme sa k nim správali.

Preto nestačí byť kresťanom iba v chráme. Evanjelium treba žiť doma, v práci, v škole aj medzi priateľmi. Naše skutky majú hovoriť o Kristovi viac než naše slová.

Prosme dnes Pána, aby nám dal vieru tých dvoch slepcov. Aby sme ho hľadali, dôverovali mu a svojím životom boli svetlom pre druhých. Nech aj cez nás ľudia spoznávajú Božiu dobrotu.

Amen.

Bratia a sestry, Sláva Isusu Christu!

Každý z nás sa chce mať v živote dobre a preto urobí mnoho. Niekto sa snaží dobre učiť, aby dosiahol vzdelanie a titul. Iný sa stará o svoje zdravie a usiluje sa dobre žiť, aby mal plnohodnotný život. Ďalší pracuje, aby sa zabezpečil do budúcna a mnohí rodičia veľa investujú do výchovy detí, aby z nich vyrástli dobrí a šikovní ľudia. A takto by sme mohli pokračovať až do nekonečna. Naozaj platí, že všetci sa chceme mať dobre.

Aj slepci v dnešnom evanjeliu chceli, aby ich Ježiš uzdravil. Pretože vnímali, že jedine on im môže vrátiť zrak, aby mohli vidieť. Zaujímavé na týchto dvoch slepcoch je, že chceli ísť za Ježišom. A ísť za Ježišom znamenalo sa aj pokoriť. V ich slovách, „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami“, sa ukrývajú dve veľké pravdy. Prvá je tá, že ho uznávajú za Mesiáša a druhá, že len on ich môže uzdraviť – zmilovať sa nad nimi.

Na začiatku som spomínal, že ak chceme niečo v živote dosiahnuť, musíme vynaložiť čo najviac úsilia, aby sme to dokázali.

Skúsme si toto „chcenie“ po lepšom živote aplikovať aj do nášho duchovného života. Mať lepší život, niekedy znamená niečo v ňom zmeniť, alebo sa vyhýbať všetkým príležitostiam k hriechu, nepokoju, hádkam a nebyť pohoršením pre druhého, neodplácať sa zlým za zlé a iné. Toto naše rozhodnutie chcieť byť dobrý v kresťanskom živote je veľmi dôležité a potrebné nielen pre nás, ale aj pre druhých.

Tento týždeň ma zavolali k jednej zomierajúcej, aby som jej dal pomazanie chorých. Cez telefón mi mama hovorila, aby som prišiel čím skôr, pretože lekári jej dávajú iba zopár hodín života. Ihneď som sadol do auta a išiel do nemocnice. Pomazanie nemocných som jej nakoniec neudelil, pretože zomierajúca ho odmietla. Bol som prekvapený, ale rešpektoval som jej rozhodnutie. Keď som odchádzal preč, opýtal som sa jej mamy, prečo ho odmietla, veď jej lekári dávajú posledné hodiny života. Mama odpovedala: ´viete, keď bola zdravá, pracovala u jedného podnikateľa, ktorý ich nehorázne podvádzal a ponižoval tak, až to nezvládla. Ale keď prišla nedeľa, ten istý podnikateľ sedel v prvej lavici v kostole. Keď to videla moja dcéra, strašne zanevrela na Cirkev.´

Ak som taký kresťan, ako spomínaný podnikateľ, tak je lepšie nechodiť do chrámu Pretože toto chodenie je len pohoršením pre druhých a zároveň môže odradiť mnoho kresťanov od kresťanského života. Byť dobrým kresťanom znamená žiť svoj vzťah s Bohom aj mimo chrám. Evanjelium treba nielen počúvať, ale aj žiť tak, ako hovorí Ježiš. Nadarmo budem pekne citovať Sväte písmo, písať pekné články do časopisov, hovoriť pri stretnutiach o Kristovi, ak môj život nekorešponduje s Ježišom. Možno tie pekné slová, či napísané články uspokojujú moje svedomie, ale nie som živým príkladom dobrého človeka.

Slepci chceli isť k Ježišovi a to im vrátilo zrak. Amen.

Bratia a sestry,

povoláva nás Boh k zasvätenému životu, alebo k životu v manželstve, či v slobodnom stave? Toto je otázka, nad odpoveďou ktorej každý z nás už uvažoval, alebo ju má ešte stále otvorenú. Otázka povolania skôr či neskôr napadne každému človeku, ktorý sa usiluje žiť autenticky svoju vieru. A je to tak dobre. Každý z nás by si mal prejsť etapou premýšľania a rozlišovania toho, kam chce vo svojom živote smerovať a čo od neho žiada Boh. Odpovedať si na túto otázku je niekedy nesmierne ťažké a zložité.

V prvom rade je dôležité povedať, že povolanie je dar. „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás“ spomína evanjelista Ján, (Jn 15, 16).V dnešnom evanjeliu, ktoré sme práve počuli, si Ježiš vyberá prvých štyroch apoštolov. Prečo práve týchto? Na túto otázku je ťažké nájsť jednoznačnú odpoveď. Poďme sa však dnes zamyslieť nad otázkou povolania ako takého.

Čo od nás Boh požaduje, keď nás povoláva? Povolanie v prvom rade nie je o tom, že ja Bohu niečo dávam, ale že Boh ponúka niečo cenné mne. Táto zmena optiky je veľmi kľúčová. Povolanie sa často prezentuje ako cesta obety a zriekania. Ja dávam Bohu sám seba, ja sa zriekam rôznych pôžitkov, radostí a možností, rodiny, detí, manželstva pri zasvätenom živote, alebo určitého pohodlia, samoty, kariéry, bohatstva, ďalších možných vzťahov pri rozhodnutí sa do manželského života…Táto mentalita ma však privedie k zatrpknutosti a akémusi pocitu, že Boh by mal byť vďačný za to, čo všetko pre Neho robím a ako sa pre Neho obetujem. Mnoho ľudí sa práve z tohto dôvodu bojí odpovedať na povolanie, pretože majú pocit, že prídu o všetko, čo im je drahé.

Ak nás Boh volá, aby sme sa Mu celkom odovzdali, je to niečo mimoriadne. Je to veľké privilégium! Predstavme si, keď muž žiada ženu o ruku. Dáva tým najavo, že si spomedzi všetkých žien vyvolil práve ju, aby s ňou prežíval to najintímnejšie spoločenstvo. Vyvolil si ju, aby spolu žili každý deň, v dobrom aj zlom, aby bola tou, ktorá je mu najbližšie a ktorá ho pozná najlepšie. Aby medzi nimi platilo „Všetko, čo je moje, je tvoje a čo je tvoje, je moje“ (Jn 17, 10).

Od momentu svadby je medzi nimi spečatená zmluva, ktorú nič nemôže rozbiť. Obaja sú si verní a budú stáť pri sebe uprostred všetkých búrok a prekážok. A toto Boh robí s človekom, ktorého povoláva. Žiada ho o ruku a sľubuje mu svoje blízke a mimoriadne spoločenstvo po celý život a aj vo večnosti.

Všetci ľudia máme skúsenosť s ľudskou láskou. Ak ženu požiada muž o ruku, nemôže sa stať, aby na to zabudla. Človek, ktorý sa zaľúbil, nezabudne, ako a kedy sa to stalo. Nezabudne na prvé stretnutie, rande či prvý bozk. Rovnako aj človek, ktorého Boh povoláva do vzťahu, nikdy nezabudne na tento dotyk. A ak vychádzame z tejto vlastnej skúseností lásky, uchovávame si ju hlboko v srdci. A je to tak správne, pretože človek potrebuje niečo, k čomu sa môže vo chvíli ťažkosti a pochybností vrátiť. V každom povolaní, či ide o rehoľné zasvätenie, alebo sviatostné manželstvo, podstatné je byť otvorený. Žiť s Ním skutočný vzťah, denno-denne, v pravde, v ťažkostiach a radostiach.

Je veľmi dôležité si uvedomiť, že v skutočnosti neexistuje rozdiel medzi jednotlivými povolaniami. Povolanie je iba jedno a to povolanie k láske. Z tejto zásady vyplýva základná rovnocennosť všetkých povolaní. Je úplným nezmyslom hovoriť o tom, že niektoré povolanie je dôležitejšie ako druhé. Takisto je nezmyslom hovoriť o zrade povolania, nakoľko my nemáme právo súdiť rozhodnutia druhých ľudí, pretože nevidíme do ich srdca. Boh povolanie nikomu nenatláča – ponúka ho človeku a človek ho buď slobodne príjme, alebo slobodne odmietne. Ak človek povolanie od Boha slobodne odmietne, Boh má vždy dostatok možností, aby mu aj napriek všetkému dožičil šťastie v inom povolaní.

Človek je v prvom rade zodpovedný voči Bohu a jemu má dať konkrétnu odpoveď lásky svojím autentickým životom. Nestarajme sa priveľmi do ciest, aké má Boh s konkrétnymi osobami – každý má svoju vlastnú, špecifickú cestu. A každý z nás, poznajúc volanie Boha, dáva hlboko vo svojom svedomí odpoveď Bohu v konkrétnom povolaní – či už v zasvätenom živote, manželstve alebo v slobodnom stave, kde naplno rozvíja dary, ktoré dostal od Boha pre službu druhým.