Vážení smútiaci hostia, drahá rodina, priatelia, bratia a sestry!

V živote sú chvíle, keď slová strácajú svoju moc a ticho je azda tým najvýrečnejším, čo môžeme povedať. Stojíme tu dnes so srdcami plnými bolesti, smútku a mnohých otázok, na ktoré len ťažko hľadáme odpoveď.

Zišli sme sa, aby sme sa naposledy rozlúčili s človekom, ktorý celý život mal ešte pred sebou. S naším drahým Májom.

Mal iba 29 rokov. Vek, keď človek začína robiť veľké plány, keď sa pozerá do budúcnosti s odhodlaním, keď má ešte množstvo snov, ktoré chce uskutočniť. A práve preto je jeho odchod pre nás taký ťažký a nepochopiteľný.

Človek si v takých chvíľach kladie otázku: Prečo? Prečo práve teraz? Prečo tak skoro?

Na všetky tieto otázky možno dnes nepoznáme odpoveď. A možno ani nemusíme mať odpoveď na všetko. V tejto chvíli však máme niečo iné – spomienku, lásku a nádej.

Hovorí sa, že človek nežije tak dlho, ako ukazuje kalendár, ale tak intenzívne, koľko stôp zanechá v srdciach iných. A Májo tú stopu zanechal hlbokú.

Bol mladým mužom plným energie, života a snov. Človekom s vlastným pohľadom na svet, ktorý vedel priniesť radosť, smiech a svetlo tam, kam prišiel. A hoci čas, ktorý sme s ním mohli prežiť, bol možno príliš krátky, o to vzácnejší dnes je.

Dvadsaťdeväť rokov môže byť z pohľadu ľudského života málo. Ale láska sa nemeria rokmi. Človek môže byť medzi nami celý život, a predsa po ňom zostane málo. Iný môže odísť príliš skoro, no zanechať po sebe stopu, ktorá zostane v srdciach na celý život.

A práve preto dnes nechceme myslieť iba na to, čo sme stratili. Chceme si pripomenúť aj to, čo nám Májo dal.

Jeho úsmev. Jeho energiu. Jeho spôsob, akým sa pozeral na svet. Spoločné chvíle, rozhovory, zážitky, smiech. To všetko nám už nikto nevezme.

Najťažšia chvíľa dnes prichádza predovšetkým pre jeho rodičov a najbližšiu rodinu. Pre rodiča azda neexistuje bolesť väčšia než tá, keď musí stáť pri rakve vlastného dieťaťa. Je to bolesť, ktorú sa nedá jednoducho vysvetliť ani odstrániť slovami.

A preto dnes možno ani nepotrebujeme veľa slov. Potrebujeme blízkosť. Potrebujeme stáť pri sebe, podržať sa navzájom a niesť túto bolesť spolu.

A práve sem dnes zaznieva Kristovo slovo: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď zomrie.“ Tieto slová nehovoria, že smrť nebolí. Hovoria však, že smrť nemá posledné slovo. Naša viera nás učí, že život človeka sa smrťou nekončí. Veríme, že za hranicou, ktorú dnes nevidíme, je Boh, ktorý pozná každého človeka: jeho život, jeho radosti, jeho zápasy, jeho sny i jeho srdce. A preto dnes, napriek všetkej bolesti, môžeme Mája odovzdať do Božích rúk.

Možno sme si jeho život predstavovali úplne inak. Možno sme mali pred sebou ešte mnoho spoločných rokov, mnoho stretnutí, rozhovorov a zážitkov. Dnes však zostáva v našich rukách niečo veľmi vzácne – spomienka na neho a láska, ktorú sme k nemu mali.

A tak sa dnes nelúčime so všetkým, čo Májo znamenal. Lúčime sa s jeho pozemskou prítomnosťou. Ale to, čo vložil do našich sŕdc, bude pokračovať ďalej.

Májo, sľubujeme ti, že na teba nezabudneme. Budeme na teba spomínať v našich rozhovoroch, v spoločných príbehoch, v chvíľach, keď sa nám vybaví tvoj úsmev. A možno práve vtedy, keď nám bude najťažšie, si uvedomíme, akým darom bolo, že si bol súčasťou nášho života.

Dnes ťa teda odovzdávame Bohu s bolesťou v srdci, ale aj s nádejou, že sa raz vo večnosti stretneme.

Odpočívaj v pokoji, Májo.
Ďakujeme ti za čas, ktorý si nám dal.
Za radosť, ktorú si prinášal.
Za spomienky, ktoré zostávajú.
A za stopu, ktorú si zanechal v našich srdciach.

Nezabudneme na teba.

Amen.