Bratia a sestry,
obdobie po Vianociach sa v našom obrade úzko spája s postavou Jána Krstiteľa. Podľa toho, čo sme o ňom počuli, Ján Krstiteľ pôsobí veľmi zvláštne: žil na púšti ( por.: Mk 1, 4), čiže nejaký v smotánke, topánky za zopár samotár a čudák, živil sa kobylkami a medom (por.: Mk 1, 6), dáky zvláštny druh vegetariána a jeho oblečenie… ťavia srsť (por.: Mk 1, 6), kto sa tak oblieka? To bol aj na tú dobu naozaj veľmi zvláštny druh módy. Ján ale nebol žiadny nóbl pán. Nereprezentoval módne trendy, ani bio, či vegetariánsku stravu, nepredstavoval sa ani ako dáky osvietený guru. Prezentoval niečo oveľa podstatnejšie, bol hlasom volajúcim na púšti. Pripravoval cestu Pánovi… (por.: Mk 1, 3).
Ako sme počuli v prečítanom texte Evanjelia, k takémuto človeku, ktorého sme opísali vyššie – ktorý sa nezaujímal o nič svetské, prichádzalo veľa ľudí. Prichádzali k nemu z miest i dedín (por.: Mk 1, 5), veľkí i malí, vplyvní a vysoko postavení, ale tiež jednoduchí a pre spoločnosť nedôležití ľudia. Všetci títo opúšťajú pohodlie a bezpečnosť svojich domov a prichádzajú za Jánom na pusté miesto, kde sa nežije pohodlne. Prichádzajú k nemu aby sa dali pokrstiť.
Zástupom z evanjelia sa dnes tak trochu aj my podobáme. Aj my sme „opustili“ teplé, pohodlné a vykúrené izby našich príbytkov a prišli sme do tohto chladného chrámu, aby sme počuli „Hlas“. Neprišli sme sem kvôli farárovi, alebo iným ľuďom. Prišli sme sem predovšetkým kvôli Božiemu slovu. My sa tu dnes nebudeme krstiť tak, ako to robil Ján. No v modlitbe pred svätým prijímaním „Verím Pane a vyznávam…“ budeme i my vyznávať svoje hriechy, ľutovať ich a sľubovať, že skúsime žiť lepšie. Dnes sme sem prišli, aby sme sa aj my dali osloviť človekom v ťavej srsti, jediaceho kobylky a med.
Viete, opäť platí to, že ako človek pozerá je diametrálne odlišné od toho, ako hľadí Boh. Nie je podstatné ako vyzeráme, ale aký sme. Boh môže aj čudáka, ktorého sme dávno odpísali, použiť pre svoj plán. U Boha nie sú obmedzenia, či prekážky. Ján Krstiteľ mal dôležitú úlohu, pripravoval ľudí na stretnutie s Ježišom Kristom. Ján sa nedal odradiť, zastrašiť, znechutiť. Mal ťažkú úlohu, bol priamy a vedel veci pomenovať trefne, vďaka tomu si spravil veľa nepriateľov. Veď kričal: Vreteničie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť nastávajúcemu hnevu? Napriek tomu sa nevzdal a ako sa hovorí: „ nehodil flintu do žita“. Vedel aké je jeho poslanie a úloha. Zvestovať Božie slovo, krstiť a privádzať ľudí k pokániu, ale taktiež poukazovať na Ježiša Krista. Na toho, kto prichádza po ňom…
Ján napĺňal svoje dôležité poslanie, ale nikdy nezabudol, kde je jeho miesto. Bol slávny…mohol mať pocit dôležitosti, mohol si začať namýšľať, že on je ten najdôležitejší. No nebolo to tak. A to je nesmierne sympatické a dnes nevídané. Absolútna skromnosť a pokora. Úplný opak dnešnej doby. Pokoru už dnes nevidíme, skôr platia široké lakte a keď ísť, tak doslova aj cez mŕtvoly. Tak často počujeme to namyslené: “Viete kto som ja?” Bohatí chcú byť ešte bohatší, mocní ešte mocnejší… všetko platí len nie pokora. Túžba po moci, kariére, peniazoch, ničí charaktery a absentuje akákoľvek ľudská slušnosť v akejkoľvek oblasti, nevynímajúc ani cirkev. Akým veľkým príkladom je nám Ján, ktorý mal na pamäti: Boh je môj Pán! Nie mocní, nie vladári, bohatstvo či peniaze, Boh je číslo jedna v mojom živote!
Čo je číslo jedna v našom živote? Aké máme priority? Je dobré si odpovedať najmä teraz po Vianociach. Nestačilo mať obsypaný stromček darčekmi – lepšie je mať srdce na správnom mieste. Nie robiť veľké gestá počas Vianoc, ale všimnúť si aj cez bežný rok najbližších, tých, ktorých máme dennodenne pri sebe a nebrať ich ako skriňu, či inú samozrejmosť. Povedať ďakujem, prepáč, si pre mňa dôležitý, mám ťa rád …
Vianočný čas, ktorý ešte stále spoločne prežívame je časom, v ktorom by sme mali spomaliť napriek tomu, že nás v živote tlačia mnohé veci. Vianočný čas a Ján Krstiteľ nám pripomínajú, že je čas sa spamätať, ešte nie je neskoro. Ešte sa to dá. Kristus, ako je napísané, znova príde na zem nie ako dieťatko v jasličkách, ale ako Pán, ktorý bude súdiť živých a mŕtvych. Každý z nás dostal a má nejakú úlohu, tak ako ju mal aj Ján Krstiteľ. Aj nám Boh mnoho zveril a záleží na nás, ako sa k tomu postavíme. Zvesť Evanjelia, povzbudzovať sa navzájom, prinášať nádej a útechu, podať pomocnú ruku keď treba, vypočuť, modliť sa… to je úlohou každého jedného z nás.