Fešák. Má dobrý imidž a oblečenie podľa najnovšej módy. Jazdí na silnom, rýchlom aute. V peňaženke má zlatú platobnú kartu a slušnú čiastku v hotovosti… Azda takto by, milí bratia a sestry, v súčasnosti Biblia opísala bohatého mladíka. Je so sebou spokojný. Nemožno ho z ničoho obviniť. Obchodných partnerov nepodviedol, miluje svoju manželku a rodinu, je čestný, ochotný pomôcť. Žije príkladným životom a jeho rodičia môžu byť na neho naozaj hrdí. Veď má pred sebou skvelú kariéru…

A práve taký úspešný mladík prichádza za Ježišom a pýta sa: „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ Aký mal na to vlastne dôvod? Musel byť v živote spokojný. No tento mladý muž cíti, že jeho príkladný život nepostačuje. V živote musí byť predsa niečo viac ako ráno vstať, večer ísť spať a medzi tým odvádzať dobrú prácu a robiť všetko správne. A on chce na to odpoveď od Ježiša.

Možno, že mladý pán očakával, že ho Ježiš poklepe po pleci a povie mu: „Je to s tebou dobré, fajn, len tak ďalej!“ Čo však nečakal, je „nezdvorilá“ odpoveď, akú počul od Ježiša: „predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!” Mladíkovi sa to zdá postavené na hlavu. Predať všetko, čo má?… Má sa vzdať domu, milovanej rodiny, komfortu, financií? Z tváre mladého muža sa dá čítať sklamanie. Odišiel od Ježiša smutný.

A čo my? Práve k tejto otázke nás chce evanjeliový príbeh doviesť. Najskôr povieme: Čože máme už len spoločné s týmto chlapíkom? S naším platom či dôchodkom sa s ním nijako nemôžeme porovnávať. Ide v tomto texte vôbec o nás?

Skúsme sa zamyslieť nad otázkou: Čo nám bráni nasledovať Ježiša?

Dáte mi za pravdu, že mnohokrát sú to veci, ktoré „musíme stihnúť“, lebo ich máme už dávno naplánované. Splnenie denného programu mnohokrát uprednostňujeme pred modlitbou, alebo aj liturgiou a je nám často prednejšie než stretnutie s Bohom pri modlitbe, alebo samotnej liturgii. Koľkokrát by sme aj mohli ísť na sv. liturgiu, alebo sa pomodliť, prečítať sv. písmo, ale radšej uprednostníme iné veci.

Alebo sa vyhovárame, že si chceme oddýchnuť, pospať, pretože pracujem celý týždeň. Tak často počuť: „Ja verím v Boha, ale nepotrebujem ísť do chrámu.“ Nevzdáme sa tak ľahko svojho pohodlia…

Aj my sa podobáme na mladíka, ktorý sa nevedel vzdať majetku. My sa nevieme vzdať zbytočností a nájsť si čas pre Boha. Sme tak zaneprázdnení vecami, prácou, športom, aktivitami, že na Pána Boha už čas neostáva.

Ak by sme aj my položili Ježišovi, tú istú otázku, ktorú mu položil mládenec z dnešného evanjelia: „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ akú by sme dostali odpoveď?

Možno by sme počuli, daj mi svoj čas. Rozdaj zo svojho času chudobným. Podeľ sa s tým, čo máš. Každý nech sa v tichosti započúva do odpovede, ktorú mu chce Kristus dať.

Ruská legenda rozpráva: Zomieral bohatý sedliak. Z posledných síl zašepkal, aby mu dali do truhly mešec zlatých dukátov, ktoré schovával v truhle. Trasúcimi sa prstami podával sluhovi od nej kľúč. Keď zomrel, uvidel v nebi stôl bohato prestretý samými lahôdkami. Sedliakovi sa zbiehali sliny v ústach a ukázal na jeden chlebíček so sardinkami: “Čo stojí?” opýtal sa anjela. “Jednu kopejku,” odpovedal anjel. “A tu ten kúsok lososa?” “Tiež kopejku.” “A tu ten kaviár?” “Tiež.” – “Lacné,” pomyslel si sedliak, “to sa ale budem mať za svoje dukátiky!” A prikázal si naložiť plnú misu. Než mu ju anjel pripravil, opýtal sa ho: “A peniaze máš ?” “Plný mešec!” povedal sebavedome sedliak a rozviazal ho. Ako sa začudoval, keď bol prázdny! “Nečuduj sa tomu,” povedal anjel, “do neba si môžeš vziať len tie peniaze, ktoré si rozdal!”

Bratia a sestry, ozajstnú cenu pred Bohom má len to, čo rozdáme druhým.