Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca i Syna. Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi… Bratia a sestry, takto to vyznávame v Nicejsko–carihradskom vyznaní viery pri každej liturgii. V dnešný deň premýšľame nad vyliatím Svätého Ducha, ktorého Zmŕtvychvstalý Kristus dáva svojej Cirkvi.
Čo sa však v ten deň stalo? Svätý Lukáš nám ponúka odpoveď v úryvku Skutkov apoštolov, ktorý sme počuli v čítaní (Sk 2,1-11). Evanjelista nás privádza do Jeruzalema, na horné poschodie domu, kde sú zhromaždení apoštoli. Prvý moment, ktorý upútava našu pozornosť je hukot, ktorý znenazdajky prichádza z neba „ako keď sa ženie prudký vietor“ a napĺňa celý dom.
Potom sú to „akoby ohnivé jazyky“, ktoré sa rozdeľujú a na každom z apoštolov spočinul jeden. Hukot a ohnivé jazyky sú konkrétne znaky, ktoré sa dotýkajú apoštolov nielen navonok, ale aj ich vnútra: myšlienok a srdca. Dôsledkom je, že „všetkých naplnil Duch Svätý“, ktorý uvoľňuje svoj neodolateľný dynamizmus s prekvapujúcim výsledkom: „začali hovoriť inými jazykmi; ako im Duch dával hovoriť“. Tu sa pred nami zjavuje obraz čohosi neočakávaného: schádza sa veľký zástup užasnutých ľudí, pretože každý počuje apoštolov hovoriť vo svojom jazyku. Všetci zažívajú novú skúsenosť, ktorá sa nikdy predtým neudiala: „každý z nás ich počuje hovoriť vo svojom vlastnom jazyku“. O čom rozprávajú? „O veľkých Božích skutkoch.”
Tieto opísané udalosti sú aj pre apoštolov niečím novým. Možno, že sa pýtali sami seba, čo to je? Aj keď je to pre nich niečo nevídané, nebránili sa darom a vyliatiu Svätého Ducha. Nebránili sa niečomu novému. Môžeme povedať, že boli otvorení Božiemu Duchu. Nesnažili sa dať veci iba do štruktúr, ale nechali Svätého Ducha pôsobiť. My ľudia, Svätého Ducha nemôžeme vtesnať do štruktúr, alebo iba tam, kde to my uznáme sa vhodné.
Ak dobre poznáme sväté písmo, tak sa môžeme dočítať, že Svätý Duch sa prejavil aj v pohanskom dome u Kornélia. Na vysvetlenie iba dodám, že na začiatku si kresťania zo židovstva mysleli, že je to iba ich výsadné právo. Všetko sa to však v cirkvi zmenilo práve udalosťou v dome Kornélia, do ktorého vstúpil Peter vedený Svätým Duchom, kde zvestoval Krista a pohania, ktorý nemali nič so židovským náboženstvom a židovskou vierou, uverili. Aj sám Peter bol ohromený tým, že Boh dal ten istý dar pohanom, ako aj im. V pohanskom Kornéliovom dome sa odohralo to isté, ako vtedy v Jeruzaleme (porov.: Sk 10, 1-48).
Spýtajme sa dnes aj my seba: „nediktujeme Svätému Duchu, kde môže ísť a kde nie? Alebo sme otvorení voči Božím prekvapeniam?“ Alebo sa so strachom uzatvárame pred novosťou Svätého Ducha? Sme odvážni vyjsť na nové cesty, ktoré nám Božia novosť ponúka, alebo sa bránime, uzatvorení v skostnatených štruktúrach, ktoré stratili schopnosť prijatia a vľúdnosti?
Zdá sa, akoby Svätý Duch úmyselne spôsoboval „neporiadok v Cirkvi“, pretože prináša so sebou charizmy a dary, ale zároveň On tvorí aj harmóniu v Cirkvi. Jeden z cirkevných otcov používa vyjadrenie, ktoré sa mi veľmi páči: „Svätý Duch „ipse harmonia est“. On je harmónia sama. Iba on môže vzbudiť rôznorodosť, pluralitu a mnohorakosť a zároveň vytvárať jednotu. Aj tu, ak sme my tými, ktorí chcú vytvoriť rôznorodosť – podľa našich ľudských predstáv a zavrieme sa do našich štruktúr, prinášame len rozdelenie, pretože presadíme uniformitu – rovnakosť. Ak sa naopak necháme viesť Svätým Duchom, bohatstvo, rôznosť, odlišnosť nikdy nespôsobia konflikt, pretože on nás podnecuje, aby sme prežívali rôznorodosť v Cirkvi.
Druhá vec, nad ktorou by sme mali dnes pouvažovať je, či dávame priestor Svätému Duchu v našom živote. Vysvetlil by som to na malom príklade: Vieme dobre, že každý nový človek ktorý sa narodí do rodiny potrebuje svoj priestor a ostatní by mu ho mali vytvoriť a dať. Ak hovoríme o prebývaní Svätého Ducha v našich domácnostiach, tak aj tu platí, že On ten priestor potrebuje. Nebude bývať v našom dome zastrčený niekde v kúte, lebo tam nám nezavadzia, tam nikomu neprekáža.
Raz som bol na jednej návšteve v rodine, kde popri rodičoch a deťoch žil ešte starý otec. Po krátkej chvíli som si uvedomil, že v tej rodine zavadzia, že im doslova prekáža. Bolo to cítiť v ich rečiach a v správaní voči nemu. Žiadna úcta, žiadna vážnosť, stále len nejaké odstrkovanie. Čo ty vieš, ty tomu už nerozumieš… Neviem si predstaviť, ako s ním museli jednať, keď tam nebol nikto cudzí.
Viem, že Svätý Duch nie je tam, kde nie je vítaný, kde ho ľudia neakceptujú a neprijímajú. Preto je jedna vec povedať: Svätý Duch môže byť u nás kedykoľvek; a druhá vec je dať mu priestor, aby tam byť mohol.
Bratia a sestry, Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca i Syna… Sú to slová, ktorými sa vyznávame pri každej liturgii. Neostaňme iba pri slovách, ale nechajme pôsobiť a zároveň pusťme Svätého Ducha do našich životov, domovov, do každej chvíle.