Raz v nedeľu videl kráľ Ľudovít XIV., že kaplnka vo Wersailles je skoro prázdna. Celý udivený sa spýtal na dôvod biskupa Fenelona. A biskup odpovedal: „Dnes ráno som oznámil, že kráľ nepríde na svätú omšu. Chcel som sa presvedčiť, koľko tvojich dvoranov prichádza do kaplnky kvôli Kristovi, a koľkí iba kvôli tebe, aby sa ti páčili.“

Bratia a sestry, či aj dnes nechýbajú tí, ktorí prichádzajú do kostola, len aby sa stretli so známymi, priateľmi, sympatickými ľuďmi alebo aj z poslušnosti rodičom?

Alebo aj iný príklad od biskupa A. Ancela, ktorý sa staral o robotníkov. On hovorí, že zvlášť tí chudobnejší robotníci sa necítia dobre medzi moderne vyobliekanými a navoňavkovanými pánmi a paničkami. „Pred mnohými rokmi“ – píše biskup – „bolo to v roku 1938, som sa spýtal niektorých robotníkov, ktorí prejavovali ducha opravdivého kresťanstva: „Prečo nechodíte do kostola?“ Odpovedali: „My nie sme bohatí.“ Ukazovanie pekných odevov a bohatstva v dome chudobného Ježiša nie je na mieste. Rovnako nie je na mieste príliš nedostatočné oblečenie niektorých paničiek. Na Svätú liturgiu sa nechodí preto, aby sme ukazovali svoju najnovšiu módu. To iba prekáža iným v modlitbe.

Nechýbajú aj príklady dobrého úmyslu. Takým je výpoveď mladej matky Beatrice: Nerátajú sa – píše – ťažkosti, ktoré musím prekonať, keď idem na nedeľnú Svätú liturgiu. Predsa Ježiš čaká na mňa a iba to je podstatné. Niekedy si však myslím: Nemám čas, ale okamžite mi napadnú slová Ježiša: “Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.” (Mt 6, 33) Vidím, že deň, ktorý začínam Svätou liturgiou, je lepšie zorganizovaný.

Vyskytnú sa aj chvíle, v ktorých sa zamýšľam, že nie som hodná, lebo som práve stratila trpezlivosť kvôli dieťaťu. Viem však, že Ježiš hovorí: “Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali.” (Lk 5, 31-32) a idem s dôverou v jeho milosrdenstvo. Niekedy pociťujem trochu vlažnosti – to nemá význam; dokonca ak ja nič necítim, viem, že on ma neprestáva milovať.“

Vyskytnú sa aj vonkajšie ťažkosti, keď si mám usporiadať nedeľu s tromi malými deťmi, nie je to ľahké. Vtedy sa usilujem ísť do kostola tak, že sa vystriedame s manželom. Nemám neprekonateľné ťažkosti.

Aj deti sa začínajú zúčastňovať na našom náboženskom živote. Pomáhame im v tom, pričom používame detské knihy. Všeobecne radi idú na Svätú liturgiu – píše Beatrice“ (Fr. Peyron, Viviamo la preghiera ogni giorno, Torino).

V jednom z nemeckých kostolov na pravej i ľavej strane oltára sú sochy anjelov. Ten na pravej strane je usmiaty a priaznivo povzbudzuje, aby veriaci pristúpili k Pánovmu stolu, slovami: „Poďte ku mne všetci. Kto je tento chlieb, bude žiť na veky.“ (Mt 11, 28; Jn 5, 58)

Anjel stojaci na ľavej strane má vážnu tvár a vystríha pred nehodným prijímaním Najsvätejšej sviatosti. Túto výstrahu vyjadruje nápis so slovami sv. Pavla: „Kto nehodne je tento chlieb, ten bude odsúdený.“ (por. 1 Kor 11, 27)

Aj dnes je táto výstraha veľmi aktuálna pre tých, ktorí sa celé roky nespovedajú a prijímajú Najsvätejšiu sviatosť nehodne.

Arcibiskup De Segur povedal: „Prvým nešťastím, ktoré sa môže kresťanovi prihodiť, je nehodné prijímanie Najsvätejšej sviatosti. Druhým je jej zanedbávanie, keď ju môže prijať.“

Inak, ako spomínaní dvorania Ľudovíta XIV., sa zachoval Tomáš Mórus, ktorý bol kancelár Henricha VIII., anglického kráľa. Jedného dňa, keď bol na svätej omši si ho kráľ dal zavolať. Kancelár odpovedal, že teraz je na stretnutí s Kráľom neba a prosí o počkanie, kým toto stretnutie skončí. Opačne ako dvorania Ľudovíta XIV., postavil Božie veci vyššie nad pripodobnenie sa kráľovi.